Diskusné fórum › Všeobecná diskusia

Však som presne to robil, čo po mne chcel môj nadriadený. Zadanie dávalo zmysel, tak som neskúmal pozadie, nakoniec to ani nie je mojou náplňou práce zisťovať, či to, čo po mne požaduje vedúci a čo dáva na prvý pohľad aj zmysel, naozaj prospeje mojej kariére. Až spätne, keď ma vyhodili, som si začal dávať dokopy rôzne malé náznaky, ktoré som dostával najmä od jedného človeka, v štruktúre paralelne k mojej pozícii, ale v odlišnom zadelení. Zjavne vedel o tom viac, než by vzhľadom k náplni jeho práce potreboval. A jeden človek vo vedení, paralelne s mojim vedúcim (ktorého vyhodili a potom vyhodili mňa) mi povedal, že moc veľa viem a istí ľudia to vnímajú ako hrozbu. Ja som to vtedy nebral moc vážne a nechcel som tomu veriť, ale spätne si uvedomujem, že som naozaj niečo musel vedieť, lebo som to ceé vybudoval, vystaval celú logiku nanovo a hlavne to fungovalo oveľa spoľahlivejšie na tom istom hardvéri, než predtým. A dokonca som cítil istú hradosť na seba, že som to dokázal. Aspoň pár dní, než vyhodili môjho šéfa a následne mňa. Ao, a to, že ma istí ľudia vnímajú ako hrozbu mi povedal iba medzi štyrmi očami a až po tom, čo bolo moje vyhodenie oficiálne. Formálny dôvod si našli samozrejme iný a všetci sme vedeli, že je to hovadina. Zjavne nebol z tej situácie nadšený, ale nechcel si robiť problémy. Nemusel sa so mnou vôbec baviť, urobil to z vlastnej iniciatívy. Zvažoval som rôzne kroky, mohol som proti tomu aj bojovať, ale ťažko by som niekomu dokazoval, že to, čo som vybudoval, je objektívne lepšie. Nakoniec som si vyrokoval aspoň nadštandardné podmienky odchodu, nad rámec toho čo garantuje zákon a čo mi ponúkli oni. Dali mi dobré hodnotenie a tým to končí. Nechcel som viac v IT oblasti pracovať. V tom čase ma už dlhšie prehovárali, aby som išiel do DPB. Tak som to prijal. Platovo som sa prepadol, ale nešiel som to robiť pre peniaze. V DPB som zlyhal na celej čiare a odišiel som sám, mimoriadne sklamaný a smutný. V čase odchodu z DPB mi bola formálne diagnostikovaná depresia, nastúpil som liečbu a začal si hľadať prácu. Pol roka som nemal žiadne dobré ponuky až nakoniec boli zrazu dve, z ktorých som si mohol vyberať. Pravdupovediac, vybral som si tú prvú, ktorá prišla. Druhá bola o dva dni neskôr a obe možnosti som si osobne pozrel, aby som sa porozprával s ľuďmi ktorí tam pracovali, videl priestory, náplň práce z prvej ruky atď. Prvé dva týždne som zvažoval, že vypoviem zmluvu bez udania dôvodu a zmení zamestnanie za tú druhú, v tom čase stále otvorenú ponuku. Ale nakoniec som sa rozhodol ostať, lebo ľudia sa ukázali ako potenciálne dobrí kolegovia, čo sa mi potvrdilo. A to je dôvod, prečo som ostal tam, kde som. A aj dôvod, prečo odmietam formálne prejsť zmenou v rámci štruktúry, lebo nechcem aby bol môj nadriadený narcistický psychopat typu Matovič. Vzťahy v ich tíme sú doslova toxické, ako sa tam nielen o ňom, ale čiastočne aj navzájom vyjadrujú je niečo, čo je hádam ešte horšie než som zažil v DPB. Zároveň som za 8 rokov odmietol akýkoľvek kariérny rast, držal som sa vedome najnižšej možnej pozície, po skúsenosti z predošlej IT práce. Moji kolegovia sa špecializovali a prevzali na seba časť kompetencií ľudí, prešli čiastočne do 2nd level, čiastočne sa špecializovali a nahradili ľudí, ktorí odišli do dôchodku. Len ja som sa vedome rozhodol o nič sa nesnažiť a nerobiť nič naviac, neukazovať iniciatívu, hoci by sa to vedúcemu mohlo páčiť. Na mítingy som prestal chodiť ešte počas pandémie. V rámci smalltalku pri káve som sa aj tak dozvedel o čom boli, čo sa preberalo a aké boli závery. Povedal som im iba moje cynické komentáre k veci, ktorými som ich sral, ale nakoniec sa ukázalo, že som mal pravdu. Pripadám si ako v nejakej šibnutej knihe, lebo to, čo sa mi tam všetko "prepieklo" ma niekedy vážne prekvapuje. Neboli to zámerné sabotáže ani ohováranie, ale pár e-mailov ako reakcií na isté veci, ktoré sa diali, samozrejme adresované všetkým. Ako člen Helpdesku všetky tie maily dostávam. Asi pred dvoma rokmi som si myslel, že som to fakt prehnal, lebo aj môj šéf mi povedal, že to nebolo z mojej strany strategické, ale na moju otázku, že či som snáď napísal niečo, čo by nebola pravda, mi povedal, že nie, ale nemusel som to formulovať práve tak ako som to formuloval. Tým to končilo. Podpora prišla nečakane zo strany ľudí, do ktorých som pravidelne rýpal, lebo som videl hlúposť ich konania (a možno si to uvedomovali sami, lenže robili niečo, čo sami nechceli, len sa k tomu nechali donútiť - na rozdiel odo mňa, ja som otvorene povedal, že takej hlúposti sa zúčastňovať nebudem). Dokonca aj Sicherkeitsbeauftragter mi dal písomné napomenutia za dve veci. Ale spravil to iba preto, aby náhodou niekto nezačal rýpať do neho. Moc dobre vedel, že to, do čoho som rýpal, si to rýpanie zaslúžilo a ja som bol ten debil, ktorý to otvorene a na plnú hubu povedal. Dodnes s ním vychádzam nadštandardne dobre. Ale už sa mi o tom nechce písať.