Vozidlá › Autobusy › Ikarus 435

Mestský kĺbový autobus Ikarus 435 pochádza z produkcie budapeštianskeho výrobcu Ikarus. Autobusy radu 400 začal maďarský výrobca vyvíjať už v 1970-tych rokoch ako náhradu radu 200. Nový rad sa oproti predchádzajúcemu radu 200 odlišoval napríklad motorom vzadu, čo umožnilo znížiť výšku podlahy a tiež väčším komfortom. Kĺbová verzia s označením 435 bola predstavená v roku 1985. Pri jej výrobe boli využité skúsenosti z experimentálneho typu 284, ktorý bol v roku 1981 prvým kĺbovým Ikarusom s motorom vzadu. Po výrobe niekoľkých prototypov v nasledujúcich rokoch sa sériová výroba Ikarusov 435 rozbehla až v roku 1992. Pre oneskorenie začiatku sériovej výroby z dôvodu neslabnúceho dopytu po vozidlách radu 200, veľké zmeny politicko-hospodárskej situácie po roku 1989, ako aj konkurenciu iných výrobcov už nový rad ani zďaleka nedosiahol úspech radu 200 a ani sa mu ho neporadilo nahradiť, keďže výroba obľúbeného radu 200 prebiehala až do roku 2003. Z kĺbových Ikarusov 435 sa do konca výroby v roku 2002 vyrobilo len necelých osem stoviek vozidiel v rôznych modifikáciách. V roku 1994 sa plánovalo začať s montážou Ikarusov radu 400 aj na Slovensku v opravárenskej firme Asko Košice, ale tento zámer sa naplniť nepodarilo a zostalo iba pri jednom prezentačnom Ikaruse 435, ktorý neskôr skončil v Liptovskom Mikuláši.

Po prvý raz sa Ikarus 435 v Bratislave objavil už v januári 1988, kedy výrobca dopravnému podniku zapožičal na mesačné odskúšanie druhý prototyp z roku 1987. Prvých dvanásť sériových vozidiel Ikarus 435 bolo zakúpených až o niekoľko rokov neskôr, súčasne s poslednou sedemkusovou sériou autobusov Karosa B 741. Keďže Karosa v roku 1995 nemohla okamžite dodať viac autobusov, bol oslovený aj maďarský Ikarus, aby sa mohla využiť celá kapitálová dotácia na nákup autobusov za rok 1995. Následne sa Ikarus v roku 1996 stal víťazom súťaže DPB na dodávku nových autobusov, v ktorej porazil výrobcov autobusov Karosa aj TAM-BUS. Prvé tri menšie série Ikarusov 435 boli zakúpené vďaka dotácii zo štátneho rozpočtu. Veľkú poslednú sériu Ikarusov 435 umožnil v roku 1998 zakúpiť aj výhodný úver pre DPB od konzorcia maďarských bánk na nákup stovky autobusov značky Ikarus, čo pomohlo prežiť maďarskému výrobcovi, ktorý mal v tom čase značné finančné problémy.

Samonosná karoséria dvojčlánkového autobusu bola zvarená z oceľových profilov, bočnice boli oplechované pozinkovaným oceľovým plechom, strecha, predné a zadné čelo boli z lisovaného oceľového plechu. Nárazníky boli vyrobené z polyuretánu. Rám podvozku a skelet boli ošetrené proti korózii ochrannými nátermi, podbehy a schody boli z nehrdzavejúcej ocele. Oba články boli spojené kĺbom s prechodovým gumotextilným mechom. Naftový motor bol osadený naležato v zadnej časti vozidla pod zvýšenou podlahou. Bočné okná boli pri prvých troch sériách osadené v gume, posledná séria už mala lepené okná. V pravej bočnici bola štvorica dovnútra sa otvárajúcich dvojkrídlových dverí s elektropneumatickým pohonom a ochranou proti privretiu, zadné dvere boli kvôli motorovému priestoru úzke. Na vonkajšej bočnici pri dverách boli dopytové tlačidlá na otváranie dverí, ktoré sa ale počas prevádzky nepoužívali.

Strop a bočnice v interiéri boli pokryté umakartovými doskami, priestor pod stropom pokrýval hliníkový plech, v niektorých častiach s koženkou. Podlaha bola zhotovená z drevenej preglejky s nalepenou PVC krytinou Grabiol JSC v protišmykovej úprave. Priestory dverí boli od sedadiel oddelené sklenenými a plastovými priečkami. Cestujúci mali k dispozícii plastové sedadlá s textilným poťahom a penovou výplňou na kovovom ráme v usporiadaní 2 + 1 v prednom článku a 2 + 2 v zadnom článku, pri prvej sérii bol použitý typ sedadiel IMAG Halas I, v ďalších sériách IMAG Komárom I. Oproti druhým dverám bol vyčlenený priestor pre detský kočík. Osvetlenie interiéru zabezpečovali stropné žiarivkové svietidlá. Tlačidlá na signalizáciu výstupu boli umiestnené na zvislých tyčiach v okolí dverí a priestoru pre kočík, zároveň sa na tyčiach nachádzali aj tlačidlá na núdzovú signalizáciu vodičovi.

Vodič mal k dispozícii veľkú uzavretú kabínku s možnosťou nástupu cez jednu polovicu predných dverí, ako aj dverami z priestoru pre cestujúcich. Odpružené vyhrievané sedadlo bolo typu Karosa. Tepelnú pohodu v kabíne vodiča zabezpečila klimatizačná jednotka Konvekta KL 2AT (prvá séria), KL 2C (druhá a tretia séria), resp. KL 2D (posledná séria).

Vetranie interiéru zabezpečovala štvorica presklených vyklápacích strešných klapiek (slúžiacich aj ako núdzové východy) a vyklápacie časti bočných okien. Vykurovanie bolo riešené sálavým teplovodným kúrením Webasto DW 350 s radiátormi a podsedadlovými výmenníkmi.

Autobusy boli dodané v bielom nátere doplnenom červenými pruhmi. Prvé dve série mali odlišné umiestnenie červených pruhov na čele a nad oknami než zvyšné dve série, ktoré mali zase čiernu medziokennú časť. Jednotlivé série sa líšili aj vyhotovením niektorých detailov v interiéri aj exteriéri.

Vozidlá boli od výroby vybavené optickým informačným systémom firmy BUSE, vonkajšie displeje typu BS 110 (prvá séria mala jeden bočný displej, ostatné už dva), vnútorný jednoriadkový maticový LED displej BS 120 (pri prvej sérii bol vnútorný displej doplnený dodatočne). Vodič mal k dispozícii palubný počítač BUSE BS 100. Prvé tri série mali palubný počítač pôvodne umiestnený nad hlavou vodiča, posledná séria ho mala už od dodania na palubnej doske. Zaujímavosťou je, že autobusy neboli vybavené vozidlovým rozhlasom.

V roku 1999 pred zmenou tarifného systému boli vozidlá vybavené elektronickými označovačmi lístkov od firmy R&G Mielec, ktoré nahradili pôvodné mechanické označovače. V interiéri boli nad oknami a na zadnej stene kabíny vodiča doplnené aj rámčeky na umiestňovanie informácií a reklamy.

Po nehodách a požiaroch motora dostávali kryty motora s vetracími mriežkami aj vozy z novších sérií (napr. #1821, 4832, 4836, 4848 a 4850). Po nehode s rýchlikom bol autobus #2812 opravený u výrobcu a dostal nový pravý bok. Dlhodobo odstavené a čiastočne rozobraté vozidlá #4802, 4811 a 4827 sa po získaní náhradných dielov podarilo opraviť do prevádzkyschopného stavu. Po požiari motora dostal autobus #2828 v roku 2012 zadný diel z vyradeného vozidla #2809.

Po jednom z požiarov v roku 2007 boli do motorových priestorov autobusov nainštalované samohasiace zariadenia Proteng bus SAH FE-36 s hlásičom požiaru inštalovaným na pracovisku vodiča.

Generálne opravy sa vozidlám tohto typu vyhli, autobusy dojazdili bez väčších opráv.

Niektoré vozidlá dostávali na bočnice a zadné čelo veľkoplošné reklamné fólie a viacero autobusov nieslo aj celoplošné lepené reklamy.

Prvých 12 autobusov (#4800 - 4811) prišlo vo februári 1996 a boli zaradené do vozovne Petržalka (Pri Seči), odkiaľ boli od začiatku apríla 1996 vypravované na všetky "kĺbové" petržalské linky. Druhá séria vozidiel v počte 10 kusov prišla v závere januára 1997 a rovnomerne sa rozdelila do vozovní Jurajov dvor (#2800 - 2804) a Petržalka (#4820 - 4824), pričom do premávky boli uvedené postupne od marca do mája 1997 na linkách obsluhovaných týmito vozovňami. Tretia séria sa už okrem vozovní Jurajov dvor a Petržalka dostala aj do vozovne Trnávka (#1800 – 1801, #2805 – 2808, #4825 – 4827) a sprevádzkovaná bola koncom marca 1998 po trojmesačnom čakaní v colnom sklade na Prístavnej ulici (do Bratislavy prišli už v polovici decembra 1997). Posledná a najpočetnejšia 65-kusová séria autobusov bola dodaná v máji až júli 1998 a začala premávať počas letných prázdnin v roku 1998. Aj tieto vozidlá boli zaradené do vozovní Trnávka, Jurajov dvor a Petržalka.

Ikarusy 435 z premávky vytlačili dosluhujúce Ikarusy 280, aj keď spočiatku trpeli mnohými poruchami a pre nedostatok náhradných dielov viaceré stáli dlhý čas mimo služby. Obľubu u obslužného personálu získali najmä priestranným klimatizovaným pracoviskom vodiča a jednoduchou obsluhou.

Vozidlám sa nevyhlo prečíslovanie súvisiace s preraďovaním plynových Karos B 741 do vozovní Jurajov dvor a Trnávka, ktoré ich začali vymieňať za Ikarusy 435. Prvým prečíslovaným autobusom bol 26. septembra 2002 voz #2805 z vozovne Jurajov dvor a v Petržalke dostal číslo 4819. Od tohto dňa prebiehalo preraďovanie vozidiel priebežne podľa tempa modernizácií Karos B 741. Niektoré vozidlá vystriedali všetky vozovne disponujúce kĺbovými autobusmi. Posledné vozidlá Ikarus 435 z vozovne Jurajov dvor boli k 1.9.2011 preradené do vozovne Trnávka a neskôr v priebehu roka 2012 boli všetky zvyšné vozidlá Ikarus 435 z vozovne Trnávka presunuté do vozovne Petržalka. Posledné presuny vozidiel sa už zaobišli bez prečíslovania autobusov.

Zachované historické vozidlo #4806/II sa od septembra 2025 využíva pri rôznych príležitostiach na nostalgických linkách.

Prvým vyradeným autobusom bol v prvej polovici roka 2009 voz #4859, ktorý dojazdil kvôli zlomenému rámu. Ďalšími vyradenými vozidlami boli #4840 a 4848, ktoré sa priamo za premávky rozlomili v kĺbe. V roku 2009 dojazdili aj vozidlá #4816, 4820 (po požiari) a 4854. Väčšie vyraďovanie začalo v roku 2010 po dodávke nových kĺbových autobusov. V rokoch 2011 - 2015 bolo mnoho autobusov vyradených po zlomení rámu. Ako posledné v roku 2016 dojazdili vozidlá #4815 a 4827. Po vyradení boli zachované vozidlá #4806/II pre zbierku historických autobusov a #4827 ako zdroj náhradných dielov.