Vozidlá › Električky › BMEŽ #11 - 20

Po neúspechu výroby vlastných vozidiel, keď boli v rokoch 1929 - 1930 vyrobené tzv. "Plecháče" sa Bratislavská mestská elektrická železnica podujala k stavbe nových vozidiel až v roku 1935 v súvislosti s prestavbou Elektrickej lokálnej železnice Bratislava - Krajinská hranica na 1000-mm rozchod. Tento pokus už úspešný bol a do premávky sa dostalo desať štvorokenných vozňov očíslovaných 11 - 20 postavených v dvoch 5-kusových sériách. Práve podľa počtu okien dostali prezývku "Štvorokeňáky". Prvých 5 vozňov bolo oficiálne vedených ako prestavba motorových a vlečných vozňov Ganz Cmg a C lokálnej železnice, v podstate však išlo o novostavby motorových vozňov s využitím niektorých dielov z vozňov "lokálky".

Na rozdiel od "Plecháčov" už tieto vozne mali osvedčenú konštrukciu, keď bola na oceľovom ráme postavená drevená skriňa. Čelá vozňov konštrukčne vychádzali z "Dvojstovákov", nástupné plošinky uzatvárali posuvno-výklopné dvere. Vozidlá mali priečno-pozdĺžne usporiadané sedadlá v interiéri. Električky mali už od výroby aj pantografický zberač prúdu Siemens a červeno-bielu farebnú kombináciu.

Vzhľadovo sa jednotlivé výrobné série odlišovali iba v detailoch. Vozne #11 - 13 mali okrúhly transparent s označením linky, #14 - 20 hranatý. Vozňom #11 - 15 osadili drevené sedadlá a interiér bol svetlého vyhotovenia. Zvyšné električky mali koženkové sedadlá a tmavší interiér. Vetranie interiéru bolo zabezpečené bočnými spúšťacími oknami a štyrmi stropnými Flettnerovými ventilátormi.

Pôvodné veľké pantografické zberače prúdu boli v 40-tych rokoch vymenené za menšie, novšej konštrukcie. Po dodávke vlečných vozňov SGP boli pôvodné spriahadlá vymenené za spriahadlá Compact.

Po nehode postavili v roku 1946 novú karosériu vozňa #11. Podľa vtedy stavaných päťokeňákov mala len dvojdielne posuvné dvere, okná boli ešte rámové. V päťdesiatych rokoch vykonali na vozňoch úpravy interiéru, usporiadanie sedadiel ostalo iba pozdĺžne, rámové okná vymenili za bezrámové. V polovici 50-tych rokov dostali vozne elektrické smerovky. Vozeň #18 bol pred koncom prevádzky zjednosmernený vybratím výzbroje z jedného stanovišťa. V súčasnosti je po rekonštrukcii na historické vozidlo opäť obojsmerný.

Prestavbou vznikli v roku 1965 pracovné vozne #152 (ex 19) a #153 (ex 13). Po vyradení pracovného voza #152 v roku 1970 upravili bočnice na voze #11 a zaradili ho medzi pracovné vozy s číslom 154.

Vozidlá sa prevádzkovali samostatne i v súpravách s vlečnými vozňami. V 50-tych rokoch jazdili na linkách premávajúcich cez Starý most do Petržalky. Najskôr to bola linka 4 z Petržalky k Novej dobe a následne linka 6 do Karlovej Vsi.

Pracovný voz #154 slúžil na posun vo vozovni Krasňany až do vyradenia v roku 1976. Najdlhšie jazdiacim bol voz #18, ktorý po vyradení z osobnej premávky v roku 1971 využívali na výcvik vodičov a po vyradení pracovného voza #153 v roku 1973 ešte krátko ako pracovný. Ako jediný zástupca "Štvorokeňákov" sa v závere roku 1974 dostal do zbierky Technického múzea v Brne.

Nádej na obnovu motorového vozňa #18 svitla jeho vrátením do Bratislavy v roku 2002. V rokoch 2002 - 2005 sa podrobil náročnej rekonštrukcii v Ústredných dielňach DPB, a. s., pri ktorej dostal repliku skrine a zaradil sa do zbierky historických vozidiel DPB.

Ako prvý v roku 1960 vyradili z evidencie voz #20, krátko nato nasledovali vozidlá #12, 14, 16 a 17 v rokoch 1961 až 1963. V druhej polovici 60-tych rokov boli postupne vyradené aj ostatné vozne tohto typu, pričom ako posledný bol vyradený v roku 1971 vozeň #18, ktorý bol neskôr zachovaný ako historický.