Dnes si pripomíname 26. výročie tragickej udalosti pri amfiteátri. Pred troma rokmi vyšiel o tom rozsiahly článok, ktorý tu uverejňujem bez komentára.
Zlyhali brzdy či vodička? Pravdu sa už asi nedozvieme
KOŠICE - 30. 10. 1978 - 7.10 h. 9 mŕtvych /G. Feciskaninová, M. Harčariková, A. Hric, I. Kollárik, A. Garanská, E. Lešková, M. Lileková, J. Šestáková, M. Žadanský/
10 ťažko zranených, 80 ľahko zranených
----------------------
"...pre zlyhanie brzdového systému dnes ráno havarovala pri amfiteátri električka. Mestská správa ZNB a Dopravný podnik mesta Košice vyzvali postihnutých, aby sa čo najskôr prihlásili na Dopravnom inšpektoráte MS ZNB..."
Večer - 30. 10. 1978
----------------------
"...Mestský výbor KSS, Mestský národný výbor a Dopravný podnik mesta Košice vyslovujú hlbokú a úprimnú sústrasť všetkým rodinám, ktoré po včerajšej tragickej havárii navštívil smútok..."
Večer - 31. 10. 1978
----------------------
"...keďže sa začali šíriť fámy o tom, že počet obetí je oveľa vyšší a že sa niečo tají, uverejňujeme ich presný zoznam...Posledná rozlúčka s obeťami havárie električky sa uskutoční 2. novembra 1978..."
Večer - 1. 11. 1978
---------------------
Bolo krátko pred Dušičkami. Ľudia zapaľovali krehké sviečky na hroboch svojich blízkych, venovali im krátku spomienku a potom sa opäť vrhali do dravého prúdu života. Veď čas zastaviť nemožno. Vtedy ani dnes. Žilo sa rýchlo, zomieralo ešte rýchlejšie. No najmä nečakane. Tragédiu, ktorá 30.10.1978 rozdrvila pokojný spánok Košičanov, nikto nepredvídal. Prišla náhle a sfúkla životy deviatich ľudí rovnako neľútostne ako chladný vietor, ktorý zhasína sviečky na cintorínoch. V útrobách preplnenej električkovej súpravy číslo 229-298 však ráno o siedmej nezahynuli všetci. Niektorí svoju smrť prežili. Snažia sa zabudnúť a dodnes bojujú s prízrakom, ktorý do ich duše vstúpil cez otvorené dvere temnej električky.
Zlyhali brzdy či vodička? Pravdu sa už asi nedozvieme
KOŠICE - 30. 10. 1978 - 7.10 h. 9 mŕtvych /G. Feciskaninová, M. Harčariková, A. Hric, I. Kollárik, A. Garanská, E. Lešková, M. Lileková, J. Šestáková, M. Žadanský/
10 ťažko zranených, 80 ľahko zranených
----------------------
"...pre zlyhanie brzdového systému dnes ráno havarovala pri amfiteátri električka. Mestská správa ZNB a Dopravný podnik mesta Košice vyzvali postihnutých, aby sa čo najskôr prihlásili na Dopravnom inšpektoráte MS ZNB..."
Večer - 30. 10. 1978
----------------------
"...Mestský výbor KSS, Mestský národný výbor a Dopravný podnik mesta Košice vyslovujú hlbokú a úprimnú sústrasť všetkým rodinám, ktoré po včerajšej tragickej havárii navštívil smútok..."
Večer - 31. 10. 1978
----------------------
"...keďže sa začali šíriť fámy o tom, že počet obetí je oveľa vyšší a že sa niečo tají, uverejňujeme ich presný zoznam...Posledná rozlúčka s obeťami havárie električky sa uskutoční 2. novembra 1978..."
Večer - 1. 11. 1978
---------------------
Bolo krátko pred Dušičkami. Ľudia zapaľovali krehké sviečky na hroboch svojich blízkych, venovali im krátku spomienku a potom sa opäť vrhali do dravého prúdu života. Veď čas zastaviť nemožno. Vtedy ani dnes. Žilo sa rýchlo, zomieralo ešte rýchlejšie. No najmä nečakane. Tragédiu, ktorá 30.10.1978 rozdrvila pokojný spánok Košičanov, nikto nepredvídal. Prišla náhle a sfúkla životy deviatich ľudí rovnako neľútostne ako chladný vietor, ktorý zhasína sviečky na cintorínoch. V útrobách preplnenej električkovej súpravy číslo 229-298 však ráno o siedmej nezahynuli všetci. Niektorí svoju smrť prežili. Snažia sa zabudnúť a dodnes bojujú s prízrakom, ktorý do ich duše vstúpil cez otvorené dvere temnej električky.
? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ☺
Sarko
HRÔZA V SPOMIENKACH FOTOREPORTÉRA
"Na ten hrozný deň asi do konca života nezabudnem. Bolo to peklo..." - spomína na jeden z najhorších zážitkov svojej profesionálnej kariéry bývalý fotograf Východoslovenských novín Róbert Berenhaut. "Keď som sa dozvedel, že pri amfiteátri havarovala električka, vzal som fotoaparát a šiel som na miesto nehody. Policajti ma, pravdaže, odháňali. Hovorilo sa o zlyhaní bŕzd, čo veru nebola dobrá reklama ani pre mesto, ani pre dopravný podnik. Pri pohľade na tie mŕtve telá som si zrazu uvedomil, že presne touto električkou sa ráno chystala cestovať aj moja dcéra. Prestal som fotografovať a celý vydesený som bežal do školy, ktorú Zuzka navštevovala. Riaditeľ školy mi povedal, že Zuzana na vyučovanie neprišla! Nikto si nedokáže predstaviť, čo som vtedy prežíval. Chvalabohu, asi po pätnástich minútach sa Zuzka objavila vo dverách. Nechcelo sa jej vraj pchať do tej preplnenej električky a radšej si počkala na ďalšiu. Práve to jej zrejme zachránilo život. Dopravný podnik neskôr vydal predpis, podľa ktorého musia električky pri amfiteátri najprv zastať a v ďalšej jazde môžu pokračovať až po bezpečnostnej prestávke. Nuž, pre nás je to typické. Až keď dôjde k nejakému nešťastiu, snažíme sa mu predísť..." Dcéra pána Berenhauta dopadla dobre. No ľudia, ktorí sa do vražednej električky dostali, väčšinou také šťastie nemali.
NA SLÁVNOSŤ SA PEKNE VYOBLIEKALA
"V to ráno som cestovala spolu so svojou dcérkou. Ona sa ponáhľala do školy, ja do výpočtového strediska KNV, kde som vtedy pracovala. Pamätám si, že sme k tej nešťastnej električke dobehli na poslednú chvíľu. Keď sa za nami zavreli dvere súpravy, šťastne som si vydýchla a tešila som sa, že sme ten spoj stihli," - opisuje osudový zlom svojho života pasažierka prvého vozňa Anna Dvorožňáková. "30. októbra mala byť u nás v podniku slávnostne otvorená výstava kníh, pripravená pri príležitosti Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva. Pekne som sa kvôli tomu vyobliekala, ba vzala som si aj svoje zlaté prestene s očkom. Neskôr sa našli na súdnom lekárstve spolu s mojou odtrhnutou rukou..." Električka linky číslo 6 bola už od skorého rána preplnená cestujúcimi. Smrť si v nej však svoje miesto našla. Usadila sa pri brzdovom systéme, nabrúsila si krvavú kosu a pozrela sa na hodinky. Ukazovali pár minút po siedmej. Prvé dejstvo hroznej tragédie sa mohlo začať. "V električke bola veľká tlačenica. Neďaleko fakultnej nemocnice sa síce uvoľnilo jedno sedadlo, ktoré mi dcéra ponúkla, no mala som pred sebou už iba jednu zastávku a tak som zostala stáť. Keď sme schádzali z kopca pri amfiteátri, začal sa zrazu odvšadiaľ ozývať príšerný hukot a električka naberala ohromnú rýchlosť. Bolo to strašné. Mnohí ľudia sa vtedy báli, že popadajú a celou silou sa chytili tyče nad hlavami. Tyč však ich váhu neuniesla, zlomila sa a preťala mi kožu na hlave. Strácala som vedomie, nechránila som sa a nakoniec som padla medzi sedadlá na ľavej strane. Bohužiaľ, práve na tú stranu sa električka prevrátila. Kým sa zastavila, odtrhla ruku nielen mne, ale aj štyrom ďalším ľuďom. Omdlela som a čo bolo ďalej, viem iba z rozprávania iných..."
AKO ZO SCENÁRA FILMOVÉHO HORORU
Podrobné informácie o poslednej ceste električkovej súpravy číslo 229-298 získala pani Dvorožňáková až z oficiálnych záverov vyšetrovania, ktoré pre trestný čin všeobecného ohrozenia začal Odbor vyšetrovania MS ZNB Košice. Zo starých policajných zápisov, ktoré občas pripomínajú scenár k filmovému hororu, vyplýva nasledovné: "Dňa 30.10.1978 o 04,47 hod. odišla vodička Marta Lileková z vozovne DPMK so súpravou električiek. O 06,55 hod. už odchádzala zo železničnej stanice cez Moldavskú cestu po Triede SNP. Vozne sa v priebehu jazdy riadne zaplnili a električka bola plne obsadená. Z výpovedí svedkov vyplýva, že vodička od železničnej stanice až po zastávku pri novej fakultnej nemocnici normálne zastavovala, jej jazda bola plynulá a nebolo na nej badať nič mimoriadne. Keď však schádzala dole kopcom smerom na zastávku pri amfiteátri, nedokázala zastaviť. Pri vchádzaní do pravotočivej zákruty s polomerom 100 metrov sa predný vozeň električky č.229 prevrátil na ľavý bok a šmýkal sa po vozovke až kým narazil na okrasné stromy stojace vedľa cesty. Zadný vozeň č.298 sa takisto súbežne vykoľajil. Pri prechádzaní nerovností na povrchu svojej dráhy sa prevrátil a bez toho, že by sa ďalej posúval, ostal ležať na pravom boku."
ZO ŠOKU SA PREBRALA AŽ PO NIEKOĽKÝCH DŇOCH
Obyčajná cesta električkou sa zrazu zmenila na krvavý kúpeľ. Deväť ľudí zomrelo, desiati utrpeli ťažké zranenia s trvalými následkami, najmenej osemdesiat ich vyviazlo s relatívne ľahkými zraneniami. Mnohí poranení sa do oficiálnej štatistiky ani nedostali. V šoku totiž hneď po vykoľajení električky opustili miesto nehody. Pani Dvorožňáková zatiaľ čakala na záchranu. "Je neuveriteľné, že moja malá dcérka vyliezla z prevráteného vozňa električky prakticky bez zranení. Školskú tašku mala síce plnú krvi, no prežila. Prvé, čo uvidela na chodníku, bolo dievčenské telo bez hlavy. Celé mesiace na ten strašný obraz nemohla zabudnúť a ešte dlho po nehode ju v noci trápili zlé sny. Chvíľu sa motala okolo električky, potom ju vraj niekto chytil, naložil do auta a odviezol do nemocnice na ošetrenie. Odtiaľ neskôr dala vedieť môjmu manželovi čo sa stalo. Ja som sa z traumatického šoku prebrala v nemocnici L. Pasteura až po niekoľkých dňoch. Zobudili ma vlastne bolestné výkriky jedného zo spolucestujúcich, ktorý ležal na izbe spolu so mnou. Zo začiatku som ani poriadne nevedela kto som. Sestričky sa ma museli azda stokrát pýtať na meno. Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa aspoň približne zorientovala." Keď si pani Dvorožňáková vypočula desivý zoznam všetkých poranení, ktoré jej lekári diagnostikovali, takmer stuhla od hrôzy. Amputácia ľavej ruky, rozbitá čeľusť, odtrhnutá ušnica, komplikovaná zlomenina pravej ruky, rozdrvený lakeť, čiastočná strata sluchu, poškodený mozog. "Nakoniec mi povedali, že v mojom prípade došlo aj ku skalpácii vlasovej pokrývky. Netušila som, čo to znamená. Predtým som o skalpovaní počula iba vo filmoch o Indiánoch a vedela som, že koho divosi oskalpovali, ten už dlho nežil. Bola som si istá, že aj ja mám pred sebou iba pár hodín života a prosila som lekárov, aby mi zavolali kňaza. Oni mi však priviedli manžela a deti, aby ma aspoň trocha povzbudili a utešili. Moji blízki to niesli veľmi statočne. Vraveli mi, aby som sa netrápila nad stratou ruky. Hlavné je vraj to, že žijem. Podobne sa navzájom utešovali aj ostatní zranení. Bolo nás tam strašne veľa a hoci sa lekári i sestričky o každého starali naozaj obetavo, všetko stihnúť nemohli. Občas sme si museli pomôcť sami. Jedna pani, ktorá v električke takisto prišla o ruku, ma vtedy chodila kŕmiť. Ďalší mi pomáhali pri umývaní. Nohy sa mi triasli, bol na mňa žalostný pohľad, no nevzdala som sa."