3/3
ELEKTRONICKÁ PROTÉZA JU SKLAMALA
Po niekoľkých mesiacoch sa Anna Dvorožňáková zotavila natoľko, že si mohla trúfnuť i na dlhšie prechádzky. Pomaly sa začala zmierovať so svojím osudom a verila, že sa jej raz zahoja nielen jazvy na tele, ale aj na duši. "Keď som sa dozvedela, že odbor zdravotníctva pri košickom KNV zohnal pre bezruké obete nehody elektronické protézy z Rakúska, mala som ohromnú radosť. Myslela som si, že vďaka špeciálnej protéze budem môcť žiť takmer rovnako ako som žila pred nehodou. No ukázalo sa, že môj kýpeť je príliš krátky na to, aby na ňom mohla elektronická ruka správne fungovať. Prejavilo sa to už počas osláv MDŽ, keď som sa po prvýkrát chcela ukázať znova na verejnosti. Vyparádila som sa, nasadila som si elektronickú protézu a vyšla som von. Počas jazdy električkou sa však moja krásna protéza zasekla a zostala vystretá. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Musela som sa vrátiť domov a nasadiť si klasickú mechanickú protézu, ktorú nosím dodnes."
CITÁTY Z POLICAJNEJ SPRÁVY
Zatiaľ čo si pani Dvorožnáková a mnohí ďalší zranení cestujúci bolestne zvykali na svoju novú realitu, špecialisti, prizvaní košickou políciou, pátrali, prečo sa vlastne električkové vozne 229 a 298 premenili na iskriace rakvy. Do oficiálnej policajnej správy vtedy pribudli ďalšie riadky: "Električkové vozne boli dňa 30.10. 1978 odtiahnuté do DPMK. Pri ich prehliadke sa zistilo, že 100-ampérové poistky akumulátorov boli v čase nehody v dobrom stave, bezpečnostné tlačidlá na stanovišti vodičky neboli poškodené a tlačidlá záchrannej brzdy pri stredných dverách boli takisto v poriadku. Pri skúške elektromagnetickej koľajovej brzdy bolo dokázané, že na električke 229 účinkovali minimálne tri zo štyroch brzdných elektromagnetov. Bola vykonaná i skúška bubnovej čeľusťovej brzdy, počas ktorej zabrzďovalo a odbrzďovalo sedem kusov bŕzd. Vzhľadom na to, že vozne súpravy boli značne zdemolované, nedala sa odskúšať elektrodynamická brzda. Bolo však dokázané, že v čase nehody fungovali minimálne dva z troch brzdných systémov a pri správnom spôsobe brzdenia sa vykoľajeniu električky dalo zabrániť." Rozhodnutie kompetentných orgánov bolo jednoznačné. Vinná je vodička Marta Lileková. Keďže za svoju chybnú jazdu zaplatila životom, vyšetrovateľ VB voči nej zastavil trestné stíhanie. V zdôvodnení konečného verdiktu sa píše: "Počas vyšetrovania boli vypočutí viacerí svedkovia, ktorí sa nachádzali v havarovanej električke. Z ich výpovedí je zrejmé, že vodička L.M. nechala plne zaťaženú električku pri schádzaní dole kopcom dosiahnuť maximálnu rýchlosť, neskoro reagovala na vzniknutú situáciu a keď zistila, čo sa deje, začala konať veľmi nepremyslene. Používala nesprávnu techniku jazdy, stláčala vypínače, ktoré na zastavenie vozidla neboli dôležité a neupozornila cestujúcich ani na možnosť použitia záchrannej brzdy. V dôsledku jej konania dosiahla súprava rýchlosť 77,5 - 85,9 km/hod. a prevrátila sa." Podpis, pečiatka, amen. Vinník je odhalený, vzala si ho smrť. Všetko je jasné.
KÁZALI JEJ ODVIESŤ DETI DO ŠKÔL
Medzi cestujúcimi zničenej električky sa však našli i takí, ktorí nad úradnými závermi len neveriaco krútili hlavami. Čudovala sa aj pani Dvorožňáková. "Právni zástupcovia dopravného podniku nám na súde tvrdili, že v električke zlyhal jedine ľudský faktor. Nič iné. Len neoficiálne sa medzi zamestnancami DPMK šuškalo, že vodička už skoro ráno hlásila na dispečing problémy s brzdami. Vtedy jej však vraj povedali, aby spravila ešte jeden okruh a rozviezla deti do škôl. Až potom sa mala vrátiť na kontrolu bŕzd. Lenže to už nestihla." Postihnutým sa akosi nechcelo veriť, že by za všetko bola vinná iba nebohá vodička. "Ani mne sa to nepozdávalo. No v tých časoch som bola rada, že vôbec žijem a riešila som celkom iné problémy. Išla som do invalidného dôchodku a starostlivosť o celú našu domácnosť musel prevziať manžel. Za stratu ruky som dostala pár tisíc, za stratu sluchu ešte menej. Bola to bieda. Keď som v dopravnom podniku prosila o voľný lístok, dali mi najavo, že ich moje trápenie veľmi nezaujíma. Našli sa aj dobráci, ktorí tvrdili, že si tiež nechajú drgnúť do zadku, aby im z toho niečo kvaplo. Niektorí mi zrejme závideli i tú invaliditu. Na ulici si ma každý obzeral, malí zvedavci chceli preskúmať moju protézu. Kto to nezažil, nepochopí, ako som sa cítila. Najviac mi však bolo ľúto mojich detí. Všetky tri v podstate prišli o detstvo. Dcérkam narástli dlhé krásne vlasy a ja som im ráno nedokázala zapliesť vrkoče. Neraz mi bolo do plaču..."
Štefan MARGITA: "TÁ ELEKTRIČKA IDE AKO BLÁZON!"
Medzi deťmi, ktoré sa v osudný deň viezli električkou 229-298 do školy, sa so svojou učiteľkou tiesnil aj Štefan Margita, budúci operný virtuóz a manžel známej českej speváčky Hany Zagorovej. Bolestivé zranenie chrbtice, ktoré vtedy utrpel, ho dodnes prenasleduje po celom svete. Od opery v Paríži až po Tokio... "30. októbra 1978 som šiel električkou do školy. Nastúpil som pri kine Družba a v zadnom vozni som si krátil čas debatovaním so svojou profesorkou, ktorá náhodou cestovala so mnou. Zrazu sme si obaja všimli, že naša električka nabral príliš vysokú rýchlosť. Profesorke som ešte stihol povedať, že tá električka dnes ide ako blázon. Na viac mi už nezostal čas. Po pár sekundách šialenej jazdy sa totiž električka vykoľajila pri prechádzaní ostrou zákrutou. Najprv sa prevrátil prvý vozeň, potom aj druhý, v ktorom som bol ja. Vyliezol som cez rozbité zadné okno a šokovaná profesorka ma okamžite ťahala preč. Bál som sa čo i len pomyslieť na to, čo sa práve odohráva v prvom vozni. Musel tam byť príšerný masaker. Ozývali sa odtiaľ nepredstaviteľné výkriky zúfalstva, ľudia plakali a stonali. Keď som sa neskôr vracal zo školy, havarovanú električku práve odťahovali. Striaslo ma od hrôzy..." Ani po dlhých rokoch sa Štefan Margita nezbavil strachu z električiek. Ako iným, aj jemu pri prechádzaní okolo miesta nehody behá mráz po chrbte. "Veľakrát som rozmýšľal nad tým, prečo k tej strašnej tragédii vlastne došlo. Vyšetrovatelia najprv tvrdili, že zlyhala technika, potom všetko hodili na mŕtvu vodičku električky, ktorá sa už nemohla brániť. Brzdy vraj boli v poriadku. No ja si myslím, že keby naozaj fungovali, električka by nemohla tak ľahko nabrať maximálnu rýchlosť. Nejasné pozadie nehody zodpovedá vtedajšej dobe, plnej utajovania a prekrucovania pravdy. Všetko bolo v poriadku, za vinníka označili toho, kto zomrel. Niekomu sa to asi náramne hodilo. No od ľudí, ktorí sedeli v prvom vozni viem, že vodička zápasila s nefunkčnými brzdami už dávno pred nehodou. Tesne pred vykoľajením to dokonca viackrát nahlas zakričala. Niečo sa tam skrátka muselo stať. Lenže pravdu sa už asi nikdy nedozvieme..."
O stanovisko sme požiadali aj riaditeľa DPMK Ing. Igora Reipricha, CSc. K tragédii električky 229-298 sa však odmietol vyjadriť.
----------------------
Uctime si pamiatku obetí hodinou ticha.
ELEKTRONICKÁ PROTÉZA JU SKLAMALA
Po niekoľkých mesiacoch sa Anna Dvorožňáková zotavila natoľko, že si mohla trúfnuť i na dlhšie prechádzky. Pomaly sa začala zmierovať so svojím osudom a verila, že sa jej raz zahoja nielen jazvy na tele, ale aj na duši. "Keď som sa dozvedela, že odbor zdravotníctva pri košickom KNV zohnal pre bezruké obete nehody elektronické protézy z Rakúska, mala som ohromnú radosť. Myslela som si, že vďaka špeciálnej protéze budem môcť žiť takmer rovnako ako som žila pred nehodou. No ukázalo sa, že môj kýpeť je príliš krátky na to, aby na ňom mohla elektronická ruka správne fungovať. Prejavilo sa to už počas osláv MDŽ, keď som sa po prvýkrát chcela ukázať znova na verejnosti. Vyparádila som sa, nasadila som si elektronickú protézu a vyšla som von. Počas jazdy električkou sa však moja krásna protéza zasekla a zostala vystretá. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Musela som sa vrátiť domov a nasadiť si klasickú mechanickú protézu, ktorú nosím dodnes."
CITÁTY Z POLICAJNEJ SPRÁVY
Zatiaľ čo si pani Dvorožnáková a mnohí ďalší zranení cestujúci bolestne zvykali na svoju novú realitu, špecialisti, prizvaní košickou políciou, pátrali, prečo sa vlastne električkové vozne 229 a 298 premenili na iskriace rakvy. Do oficiálnej policajnej správy vtedy pribudli ďalšie riadky: "Električkové vozne boli dňa 30.10. 1978 odtiahnuté do DPMK. Pri ich prehliadke sa zistilo, že 100-ampérové poistky akumulátorov boli v čase nehody v dobrom stave, bezpečnostné tlačidlá na stanovišti vodičky neboli poškodené a tlačidlá záchrannej brzdy pri stredných dverách boli takisto v poriadku. Pri skúške elektromagnetickej koľajovej brzdy bolo dokázané, že na električke 229 účinkovali minimálne tri zo štyroch brzdných elektromagnetov. Bola vykonaná i skúška bubnovej čeľusťovej brzdy, počas ktorej zabrzďovalo a odbrzďovalo sedem kusov bŕzd. Vzhľadom na to, že vozne súpravy boli značne zdemolované, nedala sa odskúšať elektrodynamická brzda. Bolo však dokázané, že v čase nehody fungovali minimálne dva z troch brzdných systémov a pri správnom spôsobe brzdenia sa vykoľajeniu električky dalo zabrániť." Rozhodnutie kompetentných orgánov bolo jednoznačné. Vinná je vodička Marta Lileková. Keďže za svoju chybnú jazdu zaplatila životom, vyšetrovateľ VB voči nej zastavil trestné stíhanie. V zdôvodnení konečného verdiktu sa píše: "Počas vyšetrovania boli vypočutí viacerí svedkovia, ktorí sa nachádzali v havarovanej električke. Z ich výpovedí je zrejmé, že vodička L.M. nechala plne zaťaženú električku pri schádzaní dole kopcom dosiahnuť maximálnu rýchlosť, neskoro reagovala na vzniknutú situáciu a keď zistila, čo sa deje, začala konať veľmi nepremyslene. Používala nesprávnu techniku jazdy, stláčala vypínače, ktoré na zastavenie vozidla neboli dôležité a neupozornila cestujúcich ani na možnosť použitia záchrannej brzdy. V dôsledku jej konania dosiahla súprava rýchlosť 77,5 - 85,9 km/hod. a prevrátila sa." Podpis, pečiatka, amen. Vinník je odhalený, vzala si ho smrť. Všetko je jasné.
KÁZALI JEJ ODVIESŤ DETI DO ŠKÔL
Medzi cestujúcimi zničenej električky sa však našli i takí, ktorí nad úradnými závermi len neveriaco krútili hlavami. Čudovala sa aj pani Dvorožňáková. "Právni zástupcovia dopravného podniku nám na súde tvrdili, že v električke zlyhal jedine ľudský faktor. Nič iné. Len neoficiálne sa medzi zamestnancami DPMK šuškalo, že vodička už skoro ráno hlásila na dispečing problémy s brzdami. Vtedy jej však vraj povedali, aby spravila ešte jeden okruh a rozviezla deti do škôl. Až potom sa mala vrátiť na kontrolu bŕzd. Lenže to už nestihla." Postihnutým sa akosi nechcelo veriť, že by za všetko bola vinná iba nebohá vodička. "Ani mne sa to nepozdávalo. No v tých časoch som bola rada, že vôbec žijem a riešila som celkom iné problémy. Išla som do invalidného dôchodku a starostlivosť o celú našu domácnosť musel prevziať manžel. Za stratu ruky som dostala pár tisíc, za stratu sluchu ešte menej. Bola to bieda. Keď som v dopravnom podniku prosila o voľný lístok, dali mi najavo, že ich moje trápenie veľmi nezaujíma. Našli sa aj dobráci, ktorí tvrdili, že si tiež nechajú drgnúť do zadku, aby im z toho niečo kvaplo. Niektorí mi zrejme závideli i tú invaliditu. Na ulici si ma každý obzeral, malí zvedavci chceli preskúmať moju protézu. Kto to nezažil, nepochopí, ako som sa cítila. Najviac mi však bolo ľúto mojich detí. Všetky tri v podstate prišli o detstvo. Dcérkam narástli dlhé krásne vlasy a ja som im ráno nedokázala zapliesť vrkoče. Neraz mi bolo do plaču..."
Štefan MARGITA: "TÁ ELEKTRIČKA IDE AKO BLÁZON!"
Medzi deťmi, ktoré sa v osudný deň viezli električkou 229-298 do školy, sa so svojou učiteľkou tiesnil aj Štefan Margita, budúci operný virtuóz a manžel známej českej speváčky Hany Zagorovej. Bolestivé zranenie chrbtice, ktoré vtedy utrpel, ho dodnes prenasleduje po celom svete. Od opery v Paríži až po Tokio... "30. októbra 1978 som šiel električkou do školy. Nastúpil som pri kine Družba a v zadnom vozni som si krátil čas debatovaním so svojou profesorkou, ktorá náhodou cestovala so mnou. Zrazu sme si obaja všimli, že naša električka nabral príliš vysokú rýchlosť. Profesorke som ešte stihol povedať, že tá električka dnes ide ako blázon. Na viac mi už nezostal čas. Po pár sekundách šialenej jazdy sa totiž električka vykoľajila pri prechádzaní ostrou zákrutou. Najprv sa prevrátil prvý vozeň, potom aj druhý, v ktorom som bol ja. Vyliezol som cez rozbité zadné okno a šokovaná profesorka ma okamžite ťahala preč. Bál som sa čo i len pomyslieť na to, čo sa práve odohráva v prvom vozni. Musel tam byť príšerný masaker. Ozývali sa odtiaľ nepredstaviteľné výkriky zúfalstva, ľudia plakali a stonali. Keď som sa neskôr vracal zo školy, havarovanú električku práve odťahovali. Striaslo ma od hrôzy..." Ani po dlhých rokoch sa Štefan Margita nezbavil strachu z električiek. Ako iným, aj jemu pri prechádzaní okolo miesta nehody behá mráz po chrbte. "Veľakrát som rozmýšľal nad tým, prečo k tej strašnej tragédii vlastne došlo. Vyšetrovatelia najprv tvrdili, že zlyhala technika, potom všetko hodili na mŕtvu vodičku električky, ktorá sa už nemohla brániť. Brzdy vraj boli v poriadku. No ja si myslím, že keby naozaj fungovali, električka by nemohla tak ľahko nabrať maximálnu rýchlosť. Nejasné pozadie nehody zodpovedá vtedajšej dobe, plnej utajovania a prekrucovania pravdy. Všetko bolo v poriadku, za vinníka označili toho, kto zomrel. Niekomu sa to asi náramne hodilo. No od ľudí, ktorí sedeli v prvom vozni viem, že vodička zápasila s nefunkčnými brzdami už dávno pred nehodou. Tesne pred vykoľajením to dokonca viackrát nahlas zakričala. Niečo sa tam skrátka muselo stať. Lenže pravdu sa už asi nikdy nedozvieme..."
O stanovisko sme požiadali aj riaditeľa DPMK Ing. Igora Reipricha, CSc. K tragédii električky 229-298 sa však odmietol vyjadriť.
----------------------
Uctime si pamiatku obetí hodinou ticha.
? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ☺
Nodes