Premávka historických vozidiel MHD počas Dní Bratislavy (26. – 27.4.2025)

Zrušil sa len trolejbusový deň v Depe Hroboňova. Jazdy historických vozidiel budú.

Tak prečo povčera na webe DPB napísali,že budú jazdiť. A ešte som to videl na tabuľach na zastávkach. Bolo tam napísané: Pozývame vás odviezť sa historickimi vozidlami 26-27 apríla,Viac na Https://DPB.sk/bmd25

Súhlas. Lebo na Rajskej priestor na fotenie nie je. Tam voz príde a hneď odíde.

Tak to je potom ešte horšie. Podobne ako vlani, keď mala byť rozlúčka s 25 Tr. Najprv všade plno reklám, eventov (na obrazovkách vo vozidlách aj na sociálnych sieťach) a zrazu to z hodiny na hodinu zrušili. Toto rozhodne pekné meno DPB nerobí, keď "ľavá ruka nevie, čo robí pravá". Ak nebola istota, že sa to podarí uskutočniť, tak si nemali robiť ani reklamu v dostatočnom predstihu.

Kôli štátnemu smútku to nezrušili. Zrušené to tuším bolo už pred 2 týždňami.

DPB sa na sociálnej sieti v komentároch vyjadril, že je to zrušené z organizačných dôvodov. Či to súvisí so zajtrajším štátnym smútkom, to neviem.
Každopádne trolejbusy by mali brať cestujúcich až tam, kde sa budú otáčať (ak to bude Lovinského alebo Valašská) a nie, že ich vysadia "uprostred ničoho" len preto, že podľa CP je to konečnou zastávkou (na takéto veci sa však malo myslieť v predstihu).

Vidíš to vari v pozvánke na podujatie? Ja nie. Informuje o ňom DPB? Nie.

naozaj?

Súhlas, a ešte je tu jeden aspekt - pomerne náročný spánkový režim, to nie každý dáva bez problémov. Veľa vodičov bežne pár dní robí poobedné služby, kde domov prichádza o jednej ráno a potom zas pár dní ranné, keď vstáva o tretej. Také striedanie období spánku musí byť dosť náročné na zdravie a psychiku.

Tento rok nebude.

Ttolejbusový deň v Depe Hroboňova nie je.

Nie, len boli ostatné trakcie zrovnoprávnené a bude sa to konať počas Dní Bratislavy.

Je zrušený deň trolejbusov?

Ja len doplním info, že vozidlá linky H sa budú točiť na Lovinského / Valašskej.

Ja obdivujem učiteľky v škôlke. Čím sú moje deti staršie, tým viac. Zodpovednosť tiež nemajú zanedbateľnú.

10 z 10 je prehnané, ale tých 7 určite áno. A tak to platí o skoro každej práci na ktorú netreba roky vzdelávania. Ani čašníkom alebo barmanom nemôže byť úplne každý. Musíš vedieť nosiť taniere s jedlom, nepopliesť si objednávky od zákazníkov, celý deň byť na nohách, zniesť nahnevané reakcie hostí, pričom ťa skoro nikto za nič nepochváli... A urobiť capuccino s peknou kresbou napeneného mlieka? Skús si to a potom uvidíš aké je to pre netrénovaného človeka ťažké. Ale naučiť sa to dá za pár týždňov. Áno viem, čašníci nemajú takú zodpovednosť za životy ľudí, ale to neznamená, že iné práce sú ľahšie. Ja si napríklad myslím, že práca učiteľa je stonásobne ťažšia ako práca vodča MHD.

Rozumiem, ale dnes sa píše rok 2025 a jedinou úlohou vodiča je sadnúť za volant a jazdiť s automatom, pričom 10 m a menej dlhšie vozidlá sa ovládajú pomaly na úrovni osobáku. Srandy ako medziplyn, manuálny retardér, sitič dnes nemusí riešiť. To je to isté ako porovnávať rušňovodiča z roku 1925 s rušňovodičom z roku 2025. V minulosti to musel byť odolný, statný a silný muž, dnes môže byť rušňovodička žena v lodičkách s nechtami.

Bohužiaľ, stalo sa aj mne. Našťastie bez následkov.

Počas lockdownu nejazdili medzinárodné vlaky, tak som denne musel do Viedne dochádzať autom. Najhoršie bolo to, že som odchádzal z práce za svetla a prichádzal domov za tmy. Zažil som asi tri krát mikrospánkok, doslova to mnou trhlo a nepamätal som si posledných pár desiatok metrov cesty. Išiel som akoby na "autopilota", doslova vypnutý mozog. Nestalo sa mi, že by som zišiel na krajnicu alebo prešiel do protismeru, to nie, ale proste som stratil pozornosť, akoby som vypol. Následné "prebudenie" bolo brutálne nepríjemné. Neviem čo by sa stalo, keby práve v tom momente bolo nutné riešiť nejakú náhlu situáciu typu vybehnutie zvere pred auto. Keď som šoféroval dodávku (na ktorú som nebol zvyknutý) na dlhej trase a nevyspatý, prišiel na mňa mikrospánok. Pravými kolesami som zišiel v ľavotočivej zákrute za čiaru. Našťastie sa nič nestalo. Ono to nebolo tak, že by som išiel rovno, tá zákruta bola tiahla a začala sa viac stáčať, ani som nešiel rýchlo, asi 60 km/h, viac sa tam aj tak nedalo. Ten stav je ťažké opísať, bolo to po viacerých hodinách strávených za volantom počas dlhej cesty a bol som nevyspatý. Proste mozog sa prepol do režimu "autopilot", ktorý mal dosť pomalé reakcie a na pár sekúnd som úplne stratil vigilanciu. Nespal som. Nemal som zavreté oči. Dosť nepríjemný zážitok. Znovu som mal šťastie a nič vážne sa nestalo, ešteže cesty sú také široké a majú krajnice. Bolo to pri šoférovaní druhej neplánovanej takmer 900 km štreky v priebehu troch dní relatívne blízko cieľu. Už nikdy to nechcem zažiť. Ale diely na Oerlikon niekto doviezť musel.

Reagujem na tvoje vyjadrenie: "Podľa mňa sa to dokáže naučiť 10 náhodných ľudí z 10 náhodných ľudí na ulici." Nie je to pravda. Uvediem aspoň jeden príklad. Na vojne som sa na cvičení stal ako čatár veliteľom vozidla. Išlo o Tatrovku tuším 138 s cisternou plnou vysoko horľavého paliva do rakiet. Myslel som si, že ma čaká pohodlná jazda, ja si to odsedím na sedadle spolujazdca a vodič bude šoférovať. Bohužiaľ, bolo to peklo. Rútil sa do zákruty bez spomalenia, musel som ho okríknuť. Spomalil asi na 20-ku, motor na 4-ke samozrejme kašľal a hrozil, že zdochne. Skríkol som - daj tam dvojku! Prehodil, preliezli sme zákrutou a vojak začal zrýchľovať, motor reval ako divý, musel som mu zasa povedať, aby preradil na vyšší stupeň. Jemu skrátka zvuk motora, pri ktorom my preraďujeme automaticky nadol alebo hore, nič nehovoril. Musel som mu hovoriť, kedy má zrýchliť, kedy pribrzdiť, kedy prehodiť rýchlosť. A keďže som bol len čatár, nie vždy ma poslúchal, bola to hororová jazda pri pomyslení, čo by sa stalo, keby sme sa s náložou výbušných PHM vysypali. Keďže sme zdržiavali celú kolónu, vystriedal ma veliteľ, toho sa už vojak-šofér bál a ja som sa pohodlne viezol vo veliteľskom voze. Sú skrátka ľudia, ktorí na šoférovanie, ako sa hovorí, "nemajú bunky".
A okrem toho poznám ľudí, ktorí to ani neskúsili, ani nechceli skúsiť, lebo majú pred šoférovaním prirodzený rešpekt.