Električka, ktorá unikla vojskám Varšavskej zmluvy
  • Táto informácia je zaradená v archíve. Aktuálne informácie nájdete v ľavom menu.

Krátko pred vstupom vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa podarila nevšedná vec.

V týchto dňoch si pripomíname 50 rokov od udalostí, ktoré významným spôsobom ovplyvnili smerovanie dnešnej Českej i Slovenskej republiky na dlhé obdobie. Obdobie reforiem nazývané Pražská jar alebo Obrodný proces ukončila invázia vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v noci z 20. na 21. august 1968. Krátko pred vpádom vojsk sa však podarilo zrealizovať nevšednú akciu, ktorá vo svetle udalostí v nasledujúcich dňoch i desiatkach rokov vyzerá nepredstaviteľne: preprava historickej električky z ČSSR za železnú oponu do električkového múzea v západoeurópskej Veľkej Británii.

Na začiatku bolo múzeum

„Ale prečo mierila česká električka do Británie? Tento príbeh, v ktorom sa mieša bizarnosť a čierny humor s tragédiou invázie, mal korene v nadšení britských milovníkov električiek. V šesťdesiatych rokoch boli (obyvatelia Veľkej Británie - pozn. red.) ešte v šoku zo zrušenia prevádzky električiek v britských mestách,“ priblížila udalosti predchádzajúce nápadu získať českú električku do zbierky rozhlasová stanica BBC Radio 4.

V období po druhej svetovej vojne totiž britskými mestami prešla vlna rušenia električkových prevádzok. Napríklad v Londýne ich začali nahrádzať trolejbusmi a naftovými autobusmi už od roku 1935. Najväčšia vlna rušenia električkových liniek v hlavnom meste Veľkej Británie však prišla až po druhej svetovej vojne a posledné električky dojazdili v skorých ranných hodinách 6. júla 1952. Postupne do roku 1962 skončili električky vo všetkých mestách okrem jediného. Avšak pár nadšencov sa rozhodlo zachrániť zástupcov svojho obľúbeného dopravného prostriedku a v roku 1959 vytvorili Národné električkové múzeum v bývalom povrchovom lome v obci Crich v grófstve Derbyshire.

Zbierka sa však neobmedzila len na električky z Veľkej Británie. „Nadšenci sú otvorení celému svetu, takže sme jazdili všade, kde bolo niečo zaujímavého a existencia železnej opony to pre nás robila ešte lákavejším. Mnoho našich členov cestovalo do najvzdialenejších kútov sveta. Boli zatýkaní, podstupovali pozoruhodné dobrodružstvá.“ hovorí pracovník múzea reportérovi BBC. „Najodvážnejším prieskumníkom bol dnes už mŕtvy John Price, ktorý cestoval voľne po východnej Európe i v najhorších rokoch stalinizmu. Price bol známy tým, že si presne pamätal, aké dopravné systémy sú naprieč svetom, od Lipska až po Leningrad (dnes Petrohrad, resp. Sankt Peterburg, pozn. autora).“ doplnil redaktor rádia.

Československo v polovici 60. rokov bolo pre tento prieskum ideálnym územím. Opatrne sa otváralo voči západu, vedúci predstavitelia krajiny sa snažili uvoľniť krajinu z moskovského vplyvu reformami, ktoré vyvrcholili počas Pražskej jari. Nadšencov zaujala ČSSR aj preto, lebo republika mala dlhoročnú tradíciu výroby električiek, ktorá v tom čase prebiehala v podniku ČKD Tatra v Prahe. Prvú návštevu Briti opísali takto: „Technici nám išli naproti až na východonemecko-československú hranicu. Vzali nás do reštaurácie na obed. Dostali sme fľašu niečoho, o čom sme predpokladali, že je to suché sherry, ale nebolo to sherry, bola to silná slivovica.“

Keď sa svety slivovice a suchého sherry úspešne spojili, Čechoslováci boli v roku 1967 pozvaní na návštevu múzea v Crich, kde na nich urobila veľký dojem láska miestnych k električkám a dobrovoľná činnosť na ich záchranu. Na konci návštevy dali Britom neočakávanú ponuku: „...v priateľskej atmosfére, ktorá vznikla - Česi veľmi dobre vedia piť, ako Briti, prítomný hlavní inžinier navrhol kolegom, ale hovoril pre nás anglicky, že by nám mohli nájsť a venovať tradičnú starú českú električku, aby v múzeu bola i električka z Prahy. Dohodli sme sa, že preskúmajú možnosti - nemysleli sme si, že to k niečomu povedie.“ opísal reportérovi BBC ponuku Jeffrey Claydon z múzea.


Električková dedina Crich (Crich Tramway Village) v Anglicku

Dar z Československa

Netrvalo dlho a vhodnú električku našli. Električka Ringhoffer z roku 1908 s evidenčným číslom 266 pôvodne premávala po uliciach Prahy, až kým bola v roku 1949 predaná do Olomouca po 41 rokoch prevádzky. Tam dostala číslo #61 s ktorým premávala až do roku 1967. Ku koncu svojej kariéry v dnešnom DPMO slúžila na posun iných vozidiel po vozovni.

Po skončení jej prevádzky bola vrátená do Prahy, kde slúžila, kde podstúpila rozsiahlu rekonštrukciu pred odvozom do múzea. Rekonštrukcia a oprava karosérie bola prevedená v radotínskom stolárstve, pojazd bol opravený v Ústredných dielňach DP hl. m. Prahy Rustonka v mestskej časti Karlín. Samotný náter vozidla a dokončovacie práce boli zrealizované vo vozovni Vokovice, kde dostalo aj nové evidenčné číslo 180.

Nové evidenčné číslo nebolo vybrané náhodne – má symbolizovať sériu vozidiel zhodného typu vyrobenú v roku 1905, ktoré boli vybavené zariadením pre spodný odber trakčného prúdu na Karlovom moste, ktoré sa používalo až do roku 1908. Práve pôvodné vozidlo s týmto číslom je vyobrazené na známej fotografii tohto mosta.

„Električka slobody“ vyrazila na cesty

V pondelok 19. augusta 1968, iba približne 36 hodín pred vpádom vojsk, bol Ringhoffer #180II naložený na návesovú súpravu s ktorou vyrazil na cestu naprieč Európou do Derbyshire. Lenže cestou prišla do Veľkej Británie správa, že Československo sa stalo obeťou invázie vojsk Varšavskej zmluvy a jeho hranice boli uzavreté. To už však električka bola v západnom Nemecku – v Norimbergu. Takto na tieto chvíle spomínal Rostislav Šuran, jeden z členov výpravy zabezpečujúcej prepravu električky: „Pán hoteliér nás pozval pozerať na televízor, v nemeckej televízii sa o invázii vysielal dokumentárny film. Videli sme hrôzy v Prahe, horiace budovy, tanky v uliciach. Boli sme veľmi nahnevaní. Hoteliér nás tiež upozornil, že sa na televíziu v miestnosti pozerá aj ruský vojenský atašé. Štyria z nás sme vstali a chceli sme po skončení toho filmu dať tomu Rusovi pár faciek. Ale vedľa neho sedela jeho manželka a po celú dobu vysielania plakala, čo ho zachránilo.“

Sprievodcom električky sa nepodarilo spojiť sa ani so svojimi rodinami, ani s československou vládou, a tak sa rozhodli pokračovať v ceste aj s električkou. Ako však pokračovali ďalej cez Nemecko, Holandsko a loďou do Anglicka, vyvolali veľký rozruch v médiách. Ich náklad dostal mená ako „utečenecká električka“, „posledná električka z Prahy“ alebo – najčastejšie skloňované – „Električka slobody“. Ľudia písali na ťahač kriedou nápisy na podporu Alexandra Dubčeka, prvého tajomníka ÚV KSČ (vrcholného predstaviteľa komunistickej strany a predstaviteľa jeho reformného krídla), ktorého Rusi odvliekli spolu s ďalšími straníckymi funkcionármi do Moskvy. Ian Yearsley z britského električkového múzea, ktorého úlohou bolo získavať publicitu pre cestu českej električky, bol zrazu v absolútnom obliehaní novinárov.

Veľkorysé privítanie

Pre Národné električkové múzeum (National Tramway Museum) bola táto publicita obrovským prínosom. Preto sa rozhodli nasledujúci pondelok, kedy bol v kráľovstve sviatok, usporiadať na privítanie českej električky veľkolepú akciu. Takú, akú obec Crich nikdy predtým (a vraj ani potom) nezažila - zneli fanfáry, lietalo sa balónmi a miestny poslanec a bývalý minister zahraničných vecí George Brown mal prejav.

Miestna dychovka nacvičila československú štátnu hymnu, ktorou nový prírastok do zbierky privítala. Pre Čechoslovákov, ktorí ju v tej chvíli počúvali, ďaleko od svojej krajiny okupovanej vojskami, zvuk hymny odsunul stranou radosť z tohto sviatočného dňa: „No, tak to bola zase nálada až smutná. Spomínam si, ako som prišiel do Crich a boli tam najrôznejšie automobily – veterány a električky a asi 40 000 ľudí nás nesmierne vrelo vítalo. A na vrchnom poschodí inej električky bol orchester a hral našu československú hymnu. Bolo to veľmi dojemné. Všetci sme plakali.“ opísal dianie jeden z československých svedkov tejto udalosti. Podobne to vnímal ďalší z československých účastníkov prepravy električky, pán Karel Štumper: „No, mňa prekvapilo, že toľko ľudí o tom vie alebo sa o to zaujíma. Pretože predtým sme vždy mali pocit, že o nás nikto nevie. Nikto nemá ani tušenie, že existujeme.“

„Električka slobody“ bola doručená do nového anglického domova a nasledoval návrat k svojim rodinám v okupovanom Československu. Rostislav Šuran si spomína, ako stále viac a viac prepadal depresii, keď sa blížil k československej hranici: „Tam bola naša vlajka, štátna, na pol žrde, a naši colníci sa bavili a boli tam tiež mračiaci sa ruskí vojaci. Pohraničníci sa nás pýtali, prečo sa vraciame, pretože vtedy sa všetci snažili odísť. Bol som veľmi deprimovaný a ten pocit zosilnel, keď o 2 dni neskôr bolo v mojom podniku rozhodnuté, že mám ísť do Sovietskeho zväzu a opravovať tam električky, ktoré sme tam vyviezli. Bolo to, ako vrátiť sa dvadsať rokov späť do sovietskeho stredoveku.“

Električka Ringhoffer #180II, v Crichi známa ako „Električka slobody“, odvtedy premávala po múzeu takmer každý rok až do roku 1997, kedy sa podrobila rozsiahlej generálnej oprave. Po jej absolvovaní – v roku 2001 – sa nakrátko vrátila do prevádzky, no pre technické problémy sa opäť vrátila do depa múzea, kde dodnes slúži ako statický exponát.


Električka Ringhoffer bola v auguste 2018 jediným českým exponátom v národnom električkovom múzeu v Crich (pozn.: Druhá česká resp. československá električka - typu T4D bola - v tom čase zapožičaná v meste Blackpool)

Pôvodná pražská električka #180 premávala aj v Košiciach

Pôvodná pražská električka Ringhoffer #180 bola súčasťou prvej, desaťkusovej, série pôvodom pražských vozidiel dodaných do Košíc v roku 1947, kde dostali ev. č. 1 – 20 a vďaka ktorým sa urýchlilo obnovenie prevádzky električkovej siete po jej rozsiahlej likvidácii počas nemeckej okupácie na konci druhej svetovej vojny. Nie všetky z nich boli aj zaradené do prevádzky – zo 49 dodaných električiek v rokoch 1947 až 1955 bolo totiž sprevádzkovaných iba 44 kusov. Niektoré slúžili po dodaní iba ako zdroj náhradných dielov pre ostatné električky v prevádzke. Iné zas po pár rokoch prevádzky poslúžili (a #180 pravdepodobne medzi nimi) ako základ pre električky vlastnej stavby DZMK.

 

Použitá literatúra a pramene

  • https://www.facebook.com/ctscz/posts/1824974847575188
  • http://www.britskelisty.cz/0108/20010828f.html
  • https://www.tramway.co.uk/trams/prague-180/
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Trams_in_London
  • https://cs.wikipedia.org/wiki/Pra%C5%BEsk%C3%A9_jaro_1968
  • https://cs.wikipedia.org/wiki/Invaze_vojsk_Var%C5%A1avsk%C3%A9_smlouvy_do_%C4%8Ceskoslovenska
  • https://sk.wikipedia.org/wiki/Pra%C5%BEsk%C3%A1_jar
  • https://sk.wikipedia.org/wiki/Vp%C3%A1d_vojsk_Var%C5%A1avskej_zmluvy_do_%C4%8Cesko-Slovenska
  • Tatranský, A.: Storočie košických električiek 1913 - 2013, Brno: 2013, ISBN 978-80-260-4365-2
  • https://imhd.sk/ke/popis-typu-vozidla/654/Ringhoffer-1-39
  • https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_Dub%C4%8Dek

21.8.2018, doplnené fotografie - 25.8.2018
-Sebastián Baran-

Komentáre

Login: Heslo:

🙂😃😁😂😅
😆😉😊😋😛
😎😗😍🤪🙃
😶😐😏🤔🤨
🙄😣😥😮😲
🙁😕😖😫😞
😭🤐😴😬😨
😱😵😠🤬🤑
😷🤒🤕🤮😇
🤓😈💀👽🤖
❗❓💗👍👎

K príspevku je možné pridať najviac 5 súborov vo formátoch JPG, PNG, GIF a PDF (max. 8 MB).
Ku každému súboru je možné pripojiť bližší textový popis. Pridaním súborov súhlasíte s podmienkami používania.

Dispecer25.8.2018 5:44  +1#6 Re:
Zajtra a pozajtra ju vytiahnu von:
https://www.facebook.com/crichtramwayvillage/photos/a.409150363397/10156519066078398/?type=3
trolejbus620722.8.2018 11:15 #5 Re:
Vďaka za poučný výlet do histórie 👍
d3k021.8.2018 22:20 #4 Re:
Reakcia na #2 od Kobenhavn:
Aktuálne nie; je zapožičaná v Blackpoole 🙂
Mhr121.8.2018 17:59  +1#3 Re:
Reakcia na #1 od pharel:
Len škoda toho prečíslovania, lebo 266 reprezentuje 180, čo je úplná zbytočnosť. Ale fotka 180-ky na Karlovom moste tak nadchla anglických fanúšikov, že si povzdychli "mať tak toto v Crich". No a českí dopraváci im ju sľúbili - veď ešte niekde v Košiciach existuje. Aj sa začali vybavovať papiere a bol vydaný súhlas na darovanie 180-ky do Crich. Lenže tá už buď nebola, alebo bola prestavaná alebo bola vrak, skrátka 180-ka sa nedala opraviť. Ponúkala sa 266-ka z tej istej série. Podľa Angličanov pamätníkov (osobná informácia pri návšteve v Crich) sa všetci báli komunistickej byrokracie - povolenie znelo na odvoz 180 a namiesto toho 266, výmena mohla celý odvoz ohroziť, kým by sa vybavilo nové povolenie na odvoz 266. Tak sa to vyriešilo, ako bolo popísané vyššie. Pre úradníka sa vyviezla 180-ka, ktorá mala schválenie a že to je vlastne iný voz, sa úradník nedozvedel. Ale z historického hľadiska je to škoda, voz má reprezentovať to, čo naozaj je...
Kobenhavn21.8.2018 17:49 #2 Re:
Z ČKD je tam ešte Z-T4D #900 z nemeckého Halle 🙂
pharel21.8.2018 14:42  +1#1 Re:
Super clanok, vdaka, fakt som toto netusil 🙂