Vozidlá › Električky › MWG #1 - 18

Motorové vozne MWG #1–18 sú dvojnápravové obojsmerné električky vyrobené győrskou spoločnosťou Magyar Waggon- és Gépgyár, r. t.

Spolu bolo do Košíc dodaných 18 vozidiel tohto typu. Prvé kusy boli dodané 24. decembra 1913, zvyšok potom v priebehu marca 1914. Spolu s vlečnými vozňami #40 – 44 a 60 – 64 začínali 28. februára 1914 premávku košickej mestskej pouličnej železnice v Košiciach.

Električky postavili na oceľovom ráme so zvonka oplechovaným dreveným skeletom.

Čelá boli z oceľovej konštrukcie, v spodnej časti oplechované. Čelné okná mali drevené rámy, boli trojdielne s prostrednou časťou otvárateľnou okolo zvislej osi. Na čelách električiek bol nárazník, reflektor, výstražný zvonec a hadica tlakovej brzdy. Vstupy do vozidla sa uzatvárali plechovými dvierkami.

Bočnice boli v spodnej časti obložené oceľovými plechmi ozdobenými krycími lištami. V každej bočnici bolo päť okien.

Pojzad vozňov bol voľnoosí, dvojnápravový s klznými ložiskami a rázvorom náprav 3 600 mm, ktorý umožňoval postaviť ťažší, väčší a stabilnejší vozeň.

Celodrevená strecha potiahnutá impregnovaným plátnom mala plochý tvar a po celej dĺžke umiestnený americký vetrací nástrešok. Okienka v nadstavbe umožňovali vetranie interiéru usporiadaného pozdĺžne aj bez spustenia veľkých bočných rámových okien.

V oddieli pre cestujúcich sa nachádzali drevené lavice v pozdĺžnom usporiadaní pre 22 sediacich cestujúcich. Osvetlenie interiéru bolo elektrické, stredová ulička ponúkala miesto pre 20 stojacich cestujúcich. Od nástupných plošín bol oddiel oddelený priečkami s posuvnými dverami. Interiér bol dekorovaný secesnými ozdobami a štylizovanými reliéfnymi nápismi.

Od dodania vozne jazdili s pantografickým zberačom prúdu typu Siemens–Schuckert, rovnako elektrická výzbroj pochádzala od tejto firmy. Vozne boli vybavené tlakovou brzdou Knorr a prevádzkovou elektrodynamickou a ručnou brzdou so systémom ovládania Ackley.

Náter vozidiel nie je úplne objasnený. Pôvodne mali byť električky dodané v hnedo-žltom nátere typickom pre väčšinu uhorských prevádzok. Neskôr bolo rozhodnutie zmenené a dobová tlač píše o elegantných žltých vozňoch. Nešlo však o výraznú žltú farbu, ale skôr o žlto-béžovú. Ozdobné linkovanie, nápisy, nárazníky a lemovania dverí a okien boli svetlej farby, pravdepodobne modrej. Bočnice boli olemovaním rozdelené na tri zvislé časti vo dvoch vodorovných radoch. V hornom rade bol vľavo nápis K.V.K.V., v strede mestský erb a vpravo evidenčné číslo.

Mnohé z vozidiel (ak nie všetky) boli postupne upravené pre nosenie strešných reklám.

V priebehu dvadsiatych a tridsiatych rokov došlo ku viacerým opravám po rôznych nehodách či v rámci bežnej údržby. Vozne sa po nich líšili umiestnením evidenčného čísla, z niektorých zmizol mestský erb, z iných zas ozdobné lemovanie. Nápis K.V.K.V. bol postupne vymenený za K.E.P.D. Spodné časti bočníc boli s obľubou využívané na reklamné účely.

Na sklonku roku 1936 bolo do vozňov nainštalované jednoduché elektrické vykurovanie a v roku 1937 prešli prelakovaním do červeno-bieleho náteru, pričom strecha bola sivá a pojazd čiernej farby.

V roku 1941 bolo rozhodnuté vrátiť náter električiek do mestských farieb (žltá a modrá). Prelakovanie sa uskutočňovalo postupne a nie je jasné, či sa nakoniec podarilo vymeniť lak na všetkých vozidlách.

Prvých dvanásť dodaných električiek zasiahlo do prevádzky hneď po otvorení premávky vo februári 1914. Premávali na linkách 1 a 2. Po sprevádzkovaní trate na dnešnej Kuzmányho ulici a linky 3 v závere marca 1914 bol v obehu už celý vozový park.

Vozidlá v ďalších rokoch zabezpečovali celú osobnú električkovú dopravu v Košiciach, pričom minimálne dve vozidlá boli dispozičné.

Na prelome rokov 1944 a 1945 bolo z mesta ustupujúcou fašistickou armádou odvlečených 10 električiek (#1, 3, 4, 6, 9, 11, 14, 15, 17 a 18). Po nájdení boli prevezené v roku 1950 do Budapešti, kde prešli rekonštrukciou do pojazdného stavu (oprava a úprava vozidlovej skrine, pojazdu, elektrickej výzbroje, výmena priečok, dosadenie lavíc pre cestujúcich v priečnom usporiadaní) a následne boli odpredané dopravnému podniku v Miškovci, kde premávali do konca 70. rokov 20. storočia.

Vozidlá, ktoré ostali v Košiciach, boli použité na obnovenie dopravy v predvečer prvého výročia Slovenského národného povstania (28.8.1945). Po postupnom rozširovaní parku vozidiel odkupovanými pražskými električkami boli vyraďované (a ich diely boli ešte použité pri výrobe niektorých električiek DZMK #1 – 10) alebo prestavané na vlečné vozne. Posledný bol vyradený vozeň #16.