Vozidlá › Električky › ČKD Tatra T1

Električky typu T1 (spočiatku označované ako T I) československého výrobcu Tatra Praha boli skonštruované na základe amerických električiek PCC (Presidents' Committee Conference car), na vzor sa však až tak nepodobali. Ich design na základe vozňov PCC navrhol architekt František Kardaus. Dokumentácia predchodcu T1 bola zakúpená (resp. vymenená) od americkej firmy Westinghouse už v 1930-tych rokoch (elektrická výzbroj; dokumentácia dorazila v roku 1946) a v roku 1948 (podvozok), ale výroba sa pre vojnové udalosti a nutnosť prispôsobenia návrhu vtedajším možnostiam československého priemyslu mohla rozbehnúť až v 1950-tych rokoch. Po vyrobení prototypu v roku 1951 sa o rok neskôr začala sériová výroba, ktorá pokračovala až do roku 1958. V Košiciach dostali tieto vozne prezývku "Žehlička".

Vzhľadné štvornápravové vozne mohutnej konštrukcie so spúšťacími bočnými oknami mali v interiéri priečne usporiadané koženkové sedadlá (umiestnené 2 + 1), stanovište sprievodcu, žiarovkové osvetlenie a vykurovanie odpadovým teplom zo zrýchľovača. Pracovisko vodiča od cestujúcich delila zástena. Vďaka výborným jazdným vlastnostiam priniesli zrýchlenie dopravy a začali novú éru električkovej dopravy v Košiciach. Elektrický prúd privádzal pantogafický zberač „Brno“, ktorý bol čoskoro nahradený iným, modernejšej konštrukcie „Škoda“. Dvere mali sklá umiestnené symetricky, predné a zadné dvere boli širšie ako stredné. Podvozky boli od dodania natreté sivou farbou, strecha svetlosivou a zvyšok červeno-krémovo. Skrine boli olemované ozdobnou hliníkovou lištou. Vozidlá mali spriahadlá pražského typu.

Po technicko-bezpečnostných skúškach vozidiel #201 a 202, dňa 28.6.1956 na Štúrovej ulici s ohľadom na slabé dimenzovanie meniarne ČKD Stalingrad po požiadavke DP obmedzili rozjazdové prúdy u všetkých električiek tohto typu. Z tohto dôvodu však už nemohli byť používané ako ťažné alebo na odtláčanie iných vozidiel.

Vozne #201 - 204 boli dodané od výroby s pantografmi „Brno“. U vozidiel #201 a 202 boli nahradené za pantografy „Škoda“ už pred skúškami v Košiciach, u vozidiel #203 a 204 boli reklamované už po dodaní.

Všetky električky boli vyradené do roku 1966 z dôvodov vzniknutých z nepripravenosti dielní a personálu a následnej nedostatočnej údržby, teda iba po 9 (resp. 10) rokoch prevádzky.

Štyri vozidlá boli odpredané Dopravnému podniku Ostrava na náhradné diely. Jedno z nich - električka #203 podstúpila generálnou opravou a zaradila sa do premávky pod evidenčným číslom 683/II (ako náhrada za pôvodnú ostravskú električku rovnakého typu po požiari), kde slúžila až do roku 1983. Potom bola odkúpená naspäť do vlastníctva DPMK, kde jej bol obnovený lak a bola vystavená na pamätníku pred vozovňou Bardejovská. Dnes po náročnej renovácii slúži ako historické vozidlo. Z finančných a časových dôvodov je však v stave, v akom dojazdila v Ostrave.

Zaujímavý osud postihol aj električku #211, ktorá po vyradení bola odpredaná ČKD Praha. Tu bola zrekonštruovaná na funkčný vzor vlečného vozidla (s ev. č. #3000) a takto poslúžila pri vývoji vlečných vozidiel typov B3 a B4 dodávaných do vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky k električkám T3 a T4. Neskôr bolo zošrotované.

Ostatné vozidlá boli odpredané do kovošrotu.