Vozidlá › Električky › Ganz #6 - 9

Vlečné vozne Ganz #6 - 9 rovnako ako ich motorové "dvojičky" 27. augusta 1895 otvárali prvú električkovú trať v Prešporku. Išlo o konštrukčne zhodné vozidlá s električkami Ganz #1 - 5, nemali však elektrickú výzbroj. Vozidlá boli vyrobené budapeštianskou fabrikou Ganz a spol.

Vozidlá vyzerali rovnako ako električky #1 - 5, chýbali im len prvky elektrickej výzbroje. Na oceľovom ráme bol pripevnený drevený skelet s vonkajším oplechovaním. Plošiny boli na čelách chránené preskleným štítom v spodnej časti s výklenkom pre kľuku ručnej brzdy. Čelný reflektor bol zavesený v hornej časti čela. Vstup do vnútroného salónu z plošín bol uzavretý posuvnými dverami. Vovnútri vozidla mohli cestujúci využiť priečne usporiadané drevené sedadlá. Vetranie interiéru zabezpečovali vetracie klapky v strešnej nadstavbe a bočné spúšťacie okná. Cestujúcich pred slnkom chránili vnútorné drevené okenné žalúzie. K motorovým vozňom sa pripájali tanierovými spriahadlami.

O farebnom vyhotovení vozňov vypovedá vtedajšia dobová tlač: "Za výsostne vkusnú musíme označiť aj farbu vozidiel. Podkladová farba je krásna žltá, no po stranách sú ako šperk v zlatom rámiku tmavočervené purpurové polia, v strede ktorých je vznešený, zlatou farbou vyhotovený, erb mesta. Vpredu a vzadu na vozňoch vidno namaľované štyri písmená P.V.V.V."

Pretože prevádzka piatich motorových vozňov nepostačovala na spoľahlivú 10-minútovú prevádzku na Hlavnej trati, bolo po niekoľkých mesiacoch prevádzky rozhodnuté o prestavbe vlečniakov vo firme Ganz na motorové vozne. Každý vozeň dostal dva motory Ganz T 15 a tyčový zberač prúdu. Prvé dva motorizované vlečniaky boli v prevádzke už do februára 1896.

Pôvodný náter vozňov bol zmenený na tmavší, pravdepodobne tmavozelený. Ďalšou úpravou, realizovanou pravdepodobne v roku 1901, bola výmena pôvodných vinutých pružín za listové perá a zväčšenie rázvora na 2900 mm, čím sa dosiahli oveľa lepšie jazdné vlastnosti. Čelné reflektory boli presunuté na strechu. Pôvodné zakrytie čiel plošín preskleným kovovým štítom bolo pravdepodobne v roku 1897 odstránené a okolo roku 1906 tieto otvorené plošiny opäť uzavreli, tentoraz čelnou stenou s troma oknami v drevenom ráme chrániacou vodiča pred rozmarmi počasia. Neskôr sa vzhľad čiel ešte zjednotil s vozňami série #10 - 15. Vozňom bol tiež vymenený tyčový zberač prúdu za lýrový. Vymenené boli aj motory za výkonnejšie.

Vozeň #8 bol po vyradení z prevádzky využívaný ako pracovný na odpratávanie snehu a solenie tratí.

Vlečné vozne boli dodané do Bratislavy 6. júla 1895. Do premávky sa zaradili od 27. augusta 1895 spolu s motorovými vozňami #1 - 5 na jedinej vtedajšej linke medzi Hlavnou stanicou, centrom mesta a Podhradím. Po rekonštrukcii na motorové vozne premávali od roku 1896 samostatne i s vlečnými vozmi Ganz #101 - 104. Po dodaní väčších vozňov Ganz série #21 - 30 v roku 1912 premávali prevažne už len na menej vyťažených tratiach po Obchodnej, Špitálskej a Dostojevského rade (linky B, C, E).

Do pravidelnej premávky najdlhšie zasahoval vozeň #6, ktorý ešte napríklad v roku 1922 jazdil denne na linkách B, C a E. Využívať sa prestal pravdepodobne najneskôr v polovici 1920-tych rokov po prestavaní veľkých vlečných vozňov Ganz na motorové.

Električky začali odstavovať v roku 1914 aj v súvislosti s mobilizáciou a znížením objemu dopravných výkonov o tretinu v priebehu rokov 1914 - 1917. Niektoré vozne boli pravdepodobne poškodené pri požiari drevenej haly vozovne 2. mája 1915. Najdlhšie prežil pracovný vozeň #8, ktorý sa v majetku BMEŽ uvádzal ešte v roku 1933. Nie je známe, dokedy sa tento pracovný vozeň používal.