Diskusné fórum › Všeobecná diskusia

Minulý rok to bolo všetko v novinách. Bola to príloha Víkend, alebo Pohoda na víkend, už presne neviem.

DPMK tvrdilo, že všetko bolo v poriadku a že vodička urobila chybu. Ja si myslím pravý opak.

Dnes si pripomíname 26. výročie tragickej udalosti pri amfiteátri. Pred troma rokmi vyšiel o tom rozsiahly článok, ktorý tu uverejňujem bez komentára.

Zlyhali brzdy či vodička? Pravdu sa už asi nedozvieme

KOŠICE - 30. 10. 1978 - 7.10 h. 9 mŕtvych /G. Feciskaninová, M. Harčariková, A. Hric, I. Kollárik, A. Garanská, E. Lešková, M. Lileková, J. Šestáková, M. Žadanský/

10 ťažko zranených, 80 ľahko zranených
----------------------
"...pre zlyhanie brzdového systému dnes ráno havarovala pri amfiteátri električka. Mestská správa ZNB a Dopravný podnik mesta Košice vyzvali postihnutých, aby sa čo najskôr prihlásili na Dopravnom inšpektoráte MS ZNB..."

Večer - 30. 10. 1978
----------------------
"...Mestský výbor KSS, Mestský národný výbor a Dopravný podnik mesta Košice vyslovujú hlbokú a úprimnú sústrasť všetkým rodinám, ktoré po včerajšej tragickej havárii navštívil smútok..."

Večer - 31. 10. 1978
----------------------
"...keďže sa začali šíriť fámy o tom, že počet obetí je oveľa vyšší a že sa niečo tají, uverejňujeme ich presný zoznam...Posledná rozlúčka s obeťami havárie električky sa uskutoční 2. novembra 1978..."

Večer - 1. 11. 1978
---------------------
Bolo krátko pred Dušičkami. Ľudia zapaľovali krehké sviečky na hroboch svojich blízkych, venovali im krátku spomienku a potom sa opäť vrhali do dravého prúdu života. Veď čas zastaviť nemožno. Vtedy ani dnes. Žilo sa rýchlo, zomieralo ešte rýchlejšie. No najmä nečakane. Tragédiu, ktorá 30.10.1978 rozdrvila pokojný spánok Košičanov, nikto nepredvídal. Prišla náhle a sfúkla životy deviatich ľudí rovnako neľútostne ako chladný vietor, ktorý zhasína sviečky na cintorínoch. V útrobách preplnenej električkovej súpravy číslo 229-298 však ráno o siedmej nezahynuli všetci. Niektorí svoju smrť prežili. Snažia sa zabudnúť a dodnes bojujú s prízrakom, ktorý do ich duše vstúpil cez otvorené dvere temnej električky.

2/3
HRÔZA V SPOMIENKACH FOTOREPORTÉRA

"Na ten hrozný deň asi do konca života nezabudnem. Bolo to peklo..." - spomína na jeden z najhorších zážitkov svojej profesionálnej kariéry bývalý fotograf Východoslovenských novín Róbert Berenhaut. "Keď som sa dozvedel, že pri amfiteátri havarovala električka, vzal som fotoaparát a šiel som na miesto nehody. Policajti ma, pravdaže, odháňali. Hovorilo sa o zlyhaní bŕzd, čo veru nebola dobrá reklama ani pre mesto, ani pre dopravný podnik. Pri pohľade na tie mŕtve telá som si zrazu uvedomil, že presne touto električkou sa ráno chystala cestovať aj moja dcéra. Prestal som fotografovať a celý vydesený som bežal do školy, ktorú Zuzka navštevovala. Riaditeľ školy mi povedal, že Zuzana na vyučovanie neprišla! Nikto si nedokáže predstaviť, čo som vtedy prežíval. Chvalabohu, asi po pätnástich minútach sa Zuzka objavila vo dverách. Nechcelo sa jej vraj pchať do tej preplnenej električky a radšej si počkala na ďalšiu. Práve to jej zrejme zachránilo život. Dopravný podnik neskôr vydal predpis, podľa ktorého musia električky pri amfiteátri najprv zastať a v ďalšej jazde môžu pokračovať až po bezpečnostnej prestávke. Nuž, pre nás je to typické. Až keď dôjde k nejakému nešťastiu, snažíme sa mu predísť..." Dcéra pána Berenhauta dopadla dobre. No ľudia, ktorí sa do vražednej električky dostali, väčšinou také šťastie nemali.

NA SLÁVNOSŤ SA PEKNE VYOBLIEKALA

"V to ráno som cestovala spolu so svojou dcérkou. Ona sa ponáhľala do školy, ja do výpočtového strediska KNV, kde som vtedy pracovala. Pamätám si, že sme k tej nešťastnej električke dobehli na poslednú chvíľu. Keď sa za nami zavreli dvere súpravy, šťastne som si vydýchla a tešila som sa, že sme ten spoj stihli," - opisuje osudový zlom svojho života pasažierka prvého vozňa Anna Dvorožňáková. "30. októbra mala byť u nás v podniku slávnostne otvorená výstava kníh, pripravená pri príležitosti Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva. Pekne som sa kvôli tomu vyobliekala, ba vzala som si aj svoje zlaté prestene s očkom. Neskôr sa našli na súdnom lekárstve spolu s mojou odtrhnutou rukou..." Električka linky číslo 6 bola už od skorého rána preplnená cestujúcimi. Smrť si v nej však svoje miesto našla. Usadila sa pri brzdovom systéme, nabrúsila si krvavú kosu a pozrela sa na hodinky. Ukazovali pár minút po siedmej. Prvé dejstvo hroznej tragédie sa mohlo začať. "V električke bola veľká tlačenica. Neďaleko fakultnej nemocnice sa síce uvoľnilo jedno sedadlo, ktoré mi dcéra ponúkla, no mala som pred sebou už iba jednu zastávku a tak som zostala stáť. Keď sme schádzali z kopca pri amfiteátri, začal sa zrazu odvšadiaľ ozývať príšerný hukot a električka naberala ohromnú rýchlosť. Bolo to strašné. Mnohí ľudia sa vtedy báli, že popadajú a celou silou sa chytili tyče nad hlavami. Tyč však ich váhu neuniesla, zlomila sa a preťala mi kožu na hlave. Strácala som vedomie, nechránila som sa a nakoniec som padla medzi sedadlá na ľavej strane. Bohužiaľ, práve na tú stranu sa električka prevrátila. Kým sa zastavila, odtrhla ruku nielen mne, ale aj štyrom ďalším ľuďom. Omdlela som a čo bolo ďalej, viem iba z rozprávania iných..."

AKO ZO SCENÁRA FILMOVÉHO HORORU

Podrobné informácie o poslednej ceste električkovej súpravy číslo 229-298 získala pani Dvorožňáková až z oficiálnych záverov vyšetrovania, ktoré pre trestný čin všeobecného ohrozenia začal Odbor vyšetrovania MS ZNB Košice. Zo starých policajných zápisov, ktoré občas pripomínajú scenár k filmovému hororu, vyplýva nasledovné: "Dňa 30.10.1978 o 04,47 hod. odišla vodička Marta Lileková z vozovne DPMK so súpravou električiek. O 06,55 hod. už odchádzala zo železničnej stanice cez Moldavskú cestu po Triede SNP. Vozne sa v priebehu jazdy riadne zaplnili a električka bola plne obsadená. Z výpovedí svedkov vyplýva, že vodička od železničnej stanice až po zastávku pri novej fakultnej nemocnici normálne zastavovala, jej jazda bola plynulá a nebolo na nej badať nič mimoriadne. Keď však schádzala dole kopcom smerom na zastávku pri amfiteátri, nedokázala zastaviť. Pri vchádzaní do pravotočivej zákruty s polomerom 100 metrov sa predný vozeň električky č.229 prevrátil na ľavý bok a šmýkal sa po vozovke až kým narazil na okrasné stromy stojace vedľa cesty. Zadný vozeň č.298 sa takisto súbežne vykoľajil. Pri prechádzaní nerovností na povrchu svojej dráhy sa prevrátil a bez toho, že by sa ďalej posúval, ostal ležať na pravom boku."

ZO ŠOKU SA PREBRALA AŽ PO NIEKOĽKÝCH DŇOCH

Obyčajná cesta električkou sa zrazu zmenila na krvavý kúpeľ. Deväť ľudí zomrelo, desiati utrpeli ťažké zranenia s trvalými následkami, najmenej osemdesiat ich vyviazlo s relatívne ľahkými zraneniami. Mnohí poranení sa do oficiálnej štatistiky ani nedostali. V šoku totiž hneď po vykoľajení električky opustili miesto nehody. Pani Dvorožňáková zatiaľ čakala na záchranu. "Je neuveriteľné, že moja malá dcérka vyliezla z prevráteného vozňa električky prakticky bez zranení. Školskú tašku mala síce plnú krvi, no prežila. Prvé, čo uvidela na chodníku, bolo dievčenské telo bez hlavy. Celé mesiace na ten strašný obraz nemohla zabudnúť a ešte dlho po nehode ju v noci trápili zlé sny. Chvíľu sa motala okolo električky, potom ju vraj niekto chytil, naložil do auta a odviezol do nemocnice na ošetrenie. Odtiaľ neskôr dala vedieť môjmu manželovi čo sa stalo. Ja som sa z traumatického šoku prebrala v nemocnici L. Pasteura až po niekoľkých dňoch. Zobudili ma vlastne bolestné výkriky jedného zo spolucestujúcich, ktorý ležal na izbe spolu so mnou. Zo začiatku som ani poriadne nevedela kto som. Sestričky sa ma museli azda stokrát pýtať na meno. Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa aspoň približne zorientovala." Keď si pani Dvorožňáková vypočula desivý zoznam všetkých poranení, ktoré jej lekári diagnostikovali, takmer stuhla od hrôzy. Amputácia ľavej ruky, rozbitá čeľusť, odtrhnutá ušnica, komplikovaná zlomenina pravej ruky, rozdrvený lakeť, čiastočná strata sluchu, poškodený mozog. "Nakoniec mi povedali, že v mojom prípade došlo aj ku skalpácii vlasovej pokrývky. Netušila som, čo to znamená. Predtým som o skalpovaní počula iba vo filmoch o Indiánoch a vedela som, že koho divosi oskalpovali, ten už dlho nežil. Bola som si istá, že aj ja mám pred sebou iba pár hodín života a prosila som lekárov, aby mi zavolali kňaza. Oni mi však priviedli manžela a deti, aby ma aspoň trocha povzbudili a utešili. Moji blízki to niesli veľmi statočne. Vraveli mi, aby som sa netrápila nad stratou ruky. Hlavné je vraj to, že žijem. Podobne sa navzájom utešovali aj ostatní zranení. Bolo nás tam strašne veľa a hoci sa lekári i sestričky o každého starali naozaj obetavo, všetko stihnúť nemohli. Občas sme si museli pomôcť sami. Jedna pani, ktorá v električke takisto prišla o ruku, ma vtedy chodila kŕmiť. Ďalší mi pomáhali pri umývaní. Nohy sa mi triasli, bol na mňa žalostný pohľad, no nevzdala som sa."

3/3
ELEKTRONICKÁ PROTÉZA JU SKLAMALA

Po niekoľkých mesiacoch sa Anna Dvorožňáková zotavila natoľko, že si mohla trúfnuť i na dlhšie prechádzky. Pomaly sa začala zmierovať so svojím osudom a verila, že sa jej raz zahoja nielen jazvy na tele, ale aj na duši. "Keď som sa dozvedela, že odbor zdravotníctva pri košickom KNV zohnal pre bezruké obete nehody elektronické protézy z Rakúska, mala som ohromnú radosť. Myslela som si, že vďaka špeciálnej protéze budem môcť žiť takmer rovnako ako som žila pred nehodou. No ukázalo sa, že môj kýpeť je príliš krátky na to, aby na ňom mohla elektronická ruka správne fungovať. Prejavilo sa to už počas osláv MDŽ, keď som sa po prvýkrát chcela ukázať znova na verejnosti. Vyparádila som sa, nasadila som si elektronickú protézu a vyšla som von. Počas jazdy električkou sa však moja krásna protéza zasekla a zostala vystretá. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Musela som sa vrátiť domov a nasadiť si klasickú mechanickú protézu, ktorú nosím dodnes."

CITÁTY Z POLICAJNEJ SPRÁVY

Zatiaľ čo si pani Dvorožnáková a mnohí ďalší zranení cestujúci bolestne zvykali na svoju novú realitu, špecialisti, prizvaní košickou políciou, pátrali, prečo sa vlastne električkové vozne 229 a 298 premenili na iskriace rakvy. Do oficiálnej policajnej správy vtedy pribudli ďalšie riadky: "Električkové vozne boli dňa 30.10. 1978 odtiahnuté do DPMK. Pri ich prehliadke sa zistilo, že 100-ampérové poistky akumulátorov boli v čase nehody v dobrom stave, bezpečnostné tlačidlá na stanovišti vodičky neboli poškodené a tlačidlá záchrannej brzdy pri stredných dverách boli takisto v poriadku. Pri skúške elektromagnetickej koľajovej brzdy bolo dokázané, že na električke 229 účinkovali minimálne tri zo štyroch brzdných elektromagnetov. Bola vykonaná i skúška bubnovej čeľusťovej brzdy, počas ktorej zabrzďovalo a odbrzďovalo sedem kusov bŕzd. Vzhľadom na to, že vozne súpravy boli značne zdemolované, nedala sa odskúšať elektrodynamická brzda. Bolo však dokázané, že v čase nehody fungovali minimálne dva z troch brzdných systémov a pri správnom spôsobe brzdenia sa vykoľajeniu električky dalo zabrániť." Rozhodnutie kompetentných orgánov bolo jednoznačné. Vinná je vodička Marta Lileková. Keďže za svoju chybnú jazdu zaplatila životom, vyšetrovateľ VB voči nej zastavil trestné stíhanie. V zdôvodnení konečného verdiktu sa píše: "Počas vyšetrovania boli vypočutí viacerí svedkovia, ktorí sa nachádzali v havarovanej električke. Z ich výpovedí je zrejmé, že vodička L.M. nechala plne zaťaženú električku pri schádzaní dole kopcom dosiahnuť maximálnu rýchlosť, neskoro reagovala na vzniknutú situáciu a keď zistila, čo sa deje, začala konať veľmi nepremyslene. Používala nesprávnu techniku jazdy, stláčala vypínače, ktoré na zastavenie vozidla neboli dôležité a neupozornila cestujúcich ani na možnosť použitia záchrannej brzdy. V dôsledku jej konania dosiahla súprava rýchlosť 77,5 - 85,9 km/hod. a prevrátila sa." Podpis, pečiatka, amen. Vinník je odhalený, vzala si ho smrť. Všetko je jasné.

KÁZALI JEJ ODVIESŤ DETI DO ŠKÔL

Medzi cestujúcimi zničenej električky sa však našli i takí, ktorí nad úradnými závermi len neveriaco krútili hlavami. Čudovala sa aj pani Dvorožňáková. "Právni zástupcovia dopravného podniku nám na súde tvrdili, že v električke zlyhal jedine ľudský faktor. Nič iné. Len neoficiálne sa medzi zamestnancami DPMK šuškalo, že vodička už skoro ráno hlásila na dispečing problémy s brzdami. Vtedy jej však vraj povedali, aby spravila ešte jeden okruh a rozviezla deti do škôl. Až potom sa mala vrátiť na kontrolu bŕzd. Lenže to už nestihla." Postihnutým sa akosi nechcelo veriť, že by za všetko bola vinná iba nebohá vodička. "Ani mne sa to nepozdávalo. No v tých časoch som bola rada, že vôbec žijem a riešila som celkom iné problémy. Išla som do invalidného dôchodku a starostlivosť o celú našu domácnosť musel prevziať manžel. Za stratu ruky som dostala pár tisíc, za stratu sluchu ešte menej. Bola to bieda. Keď som v dopravnom podniku prosila o voľný lístok, dali mi najavo, že ich moje trápenie veľmi nezaujíma. Našli sa aj dobráci, ktorí tvrdili, že si tiež nechajú drgnúť do zadku, aby im z toho niečo kvaplo. Niektorí mi zrejme závideli i tú invaliditu. Na ulici si ma každý obzeral, malí zvedavci chceli preskúmať moju protézu. Kto to nezažil, nepochopí, ako som sa cítila. Najviac mi však bolo ľúto mojich detí. Všetky tri v podstate prišli o detstvo. Dcérkam narástli dlhé krásne vlasy a ja som im ráno nedokázala zapliesť vrkoče. Neraz mi bolo do plaču..."

Štefan MARGITA: "TÁ ELEKTRIČKA IDE AKO BLÁZON!"

Medzi deťmi, ktoré sa v osudný deň viezli električkou 229-298 do školy, sa so svojou učiteľkou tiesnil aj Štefan Margita, budúci operný virtuóz a manžel známej českej speváčky Hany Zagorovej. Bolestivé zranenie chrbtice, ktoré vtedy utrpel, ho dodnes prenasleduje po celom svete. Od opery v Paríži až po Tokio... "30. októbra 1978 som šiel električkou do školy. Nastúpil som pri kine Družba a v zadnom vozni som si krátil čas debatovaním so svojou profesorkou, ktorá náhodou cestovala so mnou. Zrazu sme si obaja všimli, že naša električka nabral príliš vysokú rýchlosť. Profesorke som ešte stihol povedať, že tá električka dnes ide ako blázon. Na viac mi už nezostal čas. Po pár sekundách šialenej jazdy sa totiž električka vykoľajila pri prechádzaní ostrou zákrutou. Najprv sa prevrátil prvý vozeň, potom aj druhý, v ktorom som bol ja. Vyliezol som cez rozbité zadné okno a šokovaná profesorka ma okamžite ťahala preč. Bál som sa čo i len pomyslieť na to, čo sa práve odohráva v prvom vozni. Musel tam byť príšerný masaker. Ozývali sa odtiaľ nepredstaviteľné výkriky zúfalstva, ľudia plakali a stonali. Keď som sa neskôr vracal zo školy, havarovanú električku práve odťahovali. Striaslo ma od hrôzy..." Ani po dlhých rokoch sa Štefan Margita nezbavil strachu z električiek. Ako iným, aj jemu pri prechádzaní okolo miesta nehody behá mráz po chrbte. "Veľakrát som rozmýšľal nad tým, prečo k tej strašnej tragédii vlastne došlo. Vyšetrovatelia najprv tvrdili, že zlyhala technika, potom všetko hodili na mŕtvu vodičku električky, ktorá sa už nemohla brániť. Brzdy vraj boli v poriadku. No ja si myslím, že keby naozaj fungovali, električka by nemohla tak ľahko nabrať maximálnu rýchlosť. Nejasné pozadie nehody zodpovedá vtedajšej dobe, plnej utajovania a prekrucovania pravdy. Všetko bolo v poriadku, za vinníka označili toho, kto zomrel. Niekomu sa to asi náramne hodilo. No od ľudí, ktorí sedeli v prvom vozni viem, že vodička zápasila s nefunkčnými brzdami už dávno pred nehodou. Tesne pred vykoľajením to dokonca viackrát nahlas zakričala. Niečo sa tam skrátka muselo stať. Lenže pravdu sa už asi nikdy nedozvieme..."

O stanovisko sme požiadali aj riaditeľa DPMK Ing. Igora Reipricha, CSc. K tragédii električky 229-298 sa však odmietol vyjadriť.
----------------------
Uctime si pamiatku obetí hodinou ticha.

Kurnik, teraz som kukol novu stranku DPMK. Co ma znamena ten vyzrez obrazku Angoraku v hornej casti stranky? ? Webmaster nemal obrazok kosickeho autobusu alebo ako si to vysvetlit? Toto je snad rarita... ?

V tom pripade to bude tazke ublizenie na zdravi. Ale suhlasim s tym, ze revizori sa maju spravat slusne.

ano maš pravdu mi mame rozchod 1435mm a v Bratislave maju 1000mm. ?

Zda sa mi, ze v Bratislave maju uzse kolajnice na elektrickovej doprave ako je tu v Kosiciach. Je to tak, ale sa to len mne zda ?

No k revizorom... to je nieco nehorazne, ako sa spravaju. Revizor ma opytat listok, a ak ho dotycny nema, ma opytat obciansky preukaz, pripadne iny doklad, a opisat si udaje. Nie kricat, vyhrazat sa, nadavat, alebo nutit zaplatit. Keby sa ku mne tak zachoval revizor, tak ho v tom buse/elektricke tak skopem, ze bude do konca zivota na vozicku...
Na Slovensku je to tak. ?

Ked si das historiu tak dozvies sa, ze 17.11.1989 bola nezna revolucia

za pokus to stoji

Tak.

Obrovský kolaps vznikol na Opátskom - Prešovskej a Palackého... zdržanie je cca 40minút ? ? a opäť je to bez dopravákov...

e #7754 nie, ja už neoxidujem. najbližšie by som chel uverejniť jeden dobrý prípsevok, ale neviem či by mi zase nešli po krku...
?

Revízori v prostriedkoch MHD si robia svoju prácu, no občania sa na ich prístup neraz sťažujú. Košičanov sme sa pýtali:

http://www.cassovia.sk/korzar/clanok.php3?sub=29.10.2004/58580K

kua a ja ma nočnú ? ?

qwertak, si to ty ?

Solaris Urbino 12:
5101 - bez klimatizácie - rok výr.+rok zaradenia: 2003
5102 - klimatizácia - rok výr.+rok zaradenia: 2004
5103 - klimatizácia - rok výr.+rok zaradenia: 2004
-----------------------------------------------------------
= 3 kusy.

? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ?‍ ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ? ☺