Reakcia na: Sarko #31451:
Štefan MARGITA: "TÁ ELEKTRIČKA IDE AKO BLÁZON!"
Medzi deťmi, ktoré sa v osudný deň viezli električkou 229-298 do školy, sa so svojou učiteľkou tiesnil aj Štefan Margita, budúci operný virtuóz a manžel známej českej speváčky Hany Zagorovej. Bolestivé zranenie chrbtice, ktoré vtedy utrpel, ho dodnes prenasleduje po celom svete. Od opery v Paríži až po Tokio... "30. októbra 1978 som šiel električkou do školy. Nastúpil som pri kine Družba a v zadnom vozni som si krátil čas debatovaním so svojou profesorkou, ktorá náhodou cestovala so mnou. Zrazu sme si obaja všimli, že naša električka nabrala príliš vysokú rýchlosť. Profesorke som ešte stihol povedať, že tá električka dnes ide ako blázon. Na viac mi už nezostal čas. Po pár sekundách šialenej jazdy sa totiž električka vykoľajila pri prechádzaní ostrou zákrutou. Najprv sa prevrátil prvý vozeň, potom aj druhý, v ktorom som bol ja. Vyliezol som cez rozbité zadné okno a šokovaná profesorka ma okamžite ťahala preč. Bál som sa čo i len pomyslieť na to, čo sa práve odohráva v prvom vozni. Musel tam byť príšerný masaker. Ozývali sa odtiaľ nepredstaviteľné výkriky zúfalstva, ľudia plakali a stonali. Keď som sa neskôr vracal zo školy, havarovanú električku práve odťahovali. Striaslo ma od hrôzy..." Ani po dlhých rokoch sa Štefan Margita nezbavil strachu z električiek. Ako iným, aj jemu pri prechádzaní okolo miesta nehody behá mráz po chrbte. "Veľakrát som rozmýšľal nad tým, prečo k tej strašnej tragédii vlastne došlo. Vyšetrovatelia najprv tvrdili, že zlyhala technika, potom všetko hodili na mŕtvu vodičku električky, ktorá sa už nemohla brániť. Brzdy vraj boli v poriadku. No ja si myslím, že keby naozaj fungovali, električka by nemohla tak ľahko nabrať maximálnu rýchlosť. Nejasné pozadie nehody zodpovedá vtedajšej dobe, plnej utajovania a prekrucovania pravdy. Všetko bolo v poriadku, za vinníka označili toho, kto zomrel. Niekomu sa to asi náramne hodilo. No od ľudí, ktorí sedeli v prvom vozni viem, že vodička zápasila s nefunkčnými brzdami už dávno pred nehodou. Tesne pred vykoľajením to dokonca viackrát nahlas zakričala. Niečo sa tam skrátka muselo stať. Lenže pravdu sa už asi nikdy nedozvieme..."
Z toho mi vyplýva len jedno - mesto na MHD kašle. Tak nech máme aspoň štadión.
Sarko
Dovolim si opravit par nepresnosti:
Vozidlo (predny vozen supravy) ev.c. 229 nebola po generalke. Islo o tzv. vymenny system vozidiel, ktory nebol oficialny a ako generalna oprava sa vykazoval iba "papierovo". V skutocnosti elektricka typu T2 ev.c. 229, rok vyroby 1960, bola v roku 1976 upravena na skolske vozidlo ev.c. 100 a takto dojazdila a bola zosrotovana v roku 1991! V roku 1976 bolo v ramci dodavky oficialne evidovanych 5 novych "nahradnych karoserii", avsak v skutocnosti islo o 5 uplne kompletnych a pojazdnych elektriciek, z ktorych jedna z nich dostala opat evidencne cislo 229 (dopravni fanusikovia to pre prehlad eviduju ako "druhe" obsadenie evidencneho cisla, co sa oznacujeme ako 229/II). Z uvedeneho vyplyva, ze tato "fungel" nova elektricka
mala v case nehody iba 2 roky. Zvysne styri elektricky typu T3 dostali evidencne cisla po vyradenych elektrickach - 239/II, 267/III (!), 301/II a 302/II.
Vozidlo (zadny vozen supravy) ev.c. 298, rok vyroby 1964, povodne vozidlo typu T3 v povodnom stave. V case nehody bolo vo veku 14 rokov, t.j. zhruba v 3/4 zivotnosti. Po nehode bolo vozidlo opravene a sprevadzkovane ako meracie vozidlo ev.c. 101 a takto dojazdila a bola zosrotovana v roku 2000.
Aby sa historia este viac zamotala, tak v roku 1978 CKD dodalo opat dve nove "karoserie" elektriciek, ktore vsak ako uplne nove a kompletne vozidla dostali evidencne cisla opat 229/III+298/II, t.j. trojnasobne pridelenie ev. cisla 229 a podruhykrat obsadenie ev. cisla 298. Zhodou okolnosti islo o elekticky z dodavky pre Sovietsky zvaz (typ T3SU - exportna verzia Soviet Union), avsak udajne tato suprava vyhorela a rusky DP ju uz nechcel prevziat a tak sa po oprave dostala do Kosic. Tato netypicka suprava mala az po tri pary kablov mnohoclenneho riadenia a zo striech vycnievali zasuvky na 600V pre napajanie zadnej supravy, cim bolo mozna prevadzka elektrickovej supravy iba na jeden zberac. Tato suprava sa udajne nedala prepriahat s nijakym inym vozidlom tohto typu a takto teda aj dojazdila vo veku 23 rokov az do vyradenia v roku 2001.
Avsak ani tu sa historia este nekonci. V roku 2001 bola elektricka typu T3SU ev.c. 229/III rekontruovana na brusiace vozidlo ev.c. 102/II a existujuce brusiace vozidlo ev.c. 102 (ex. 229/II) bolo zosrotovane. V roku 2004 vsak este doslo k "papierovemu" vyradeniu noveho brusiaceho vozidla ev.c. 102/II (vo veku 3 roky po rekonstrukcii na brusiace vozidlo...), ktore vsak bolo v skutocnosti iba precislovane na ev.c. 112. Islo iba o pretretie cisla "0" na "1", cim sa takto vlastne oficialne "papierovo" eviduje vozidlo typu T3, ev.c. 353 z roku 1982 ako ev.c. 112, pricom v skutocnosti nejde v tom case o povodne 22 rocne vozidlo s povodnym ev.c. 353, ale to iste, 26 rocne vozidlo s povodnym ev.c. 229/III....
Okrem pozoruhodneho osudu tak pozornemu oku nezainteresovaneho citatela taktiez urcite neunikne ta zvlastna analogia:
- z 229 sa stala 100 (typ T2 pred havariou, ktory nikdy nehavaroval sa stala skolskym vozidlom);
- z 298 sa stala 101 (typ T3 sa po havarii stal meracim vozidlom);
- z 298/II sa stala 101/II (typ T3 a tzv. nahradna karoseria elektricky po havarii sa stal dalsou generaciou meracieho vozidla v poradi);
- z 229/II sa stal srot (po nehode a dopredu znamych vysledkov rekonstrukcie nehody a skuskach brzdoveho systemu bola elektricka zosrotovana);
- z 229/III sa stala 102/II a z nej sa stala 112 (typ T3 a tzv. nahradna karoseria elektricky po havarii sa stal dalsou generaciou brusiaceho vozidla v poradi, podla papierov vsak ide po "hre s cislami" oficialne o elektricku s inym povodom).