Reakcia na: Papyr #5658:
Som pracujúci človek, ktorý každý deň cestuje z Bánovej ku PCHZ. Do práce idem dvoma spojmi a z práce tiež. Poctivo si za cestovanie platím. Z práce chodievam unavený.... A tak som rád, že si v buse môžem sadnúť. Denno denne sa stretávam so všelijakými ľuďmi, ktorí sú vraj ZŤP a pritom denne dobiehajú na autobus.... Dobiehajú.... A to sa ešte domáhajú sedieť. OK, veď som slušne vychovaný, uvoľním miesto. Prečo ale idú vždy ráno do mesta, keď pracujúci človek ide za prácou???? ... do kostola, aby si zaspievali, ako ZŤP riadne kľačali, aby sa sťažovali, že nič nevládzu....... A potom sa do obeda ešte otočia aj 2x / mesto a späť /, lebo majú v Kauflande akciu, lebo musí k lekárovi, lebo..... Prečo zasa cestujú práve vtedy, keď tí, čo na nich robia, práve idú z práce????Lebo idú k deťom alebo už od nich.... A tak slušný človek si nemá šancu sadnúť. Kedy sa budú zvýhodňovať aj tí, čo pracujú? Úplne súhlasím s výrokom Juraja, že umožniť ZŤP len pár ciest denne - prídel a zvyšok nech si platia. Aspoň nebudú zneužívať ponúknutý benefit.Myslím si, že už žijeme v trhovej ekonomike , kde sa za služby platí.... Tak nech to platí pre všetkých rovnako a ZŤP nech ušlú stratu kompenzuje štát, nie ostatní cestujúci, ktorí sa vlastne na nich skladajú.
Takže mi rovno môžeš stanoviť aj diagnózu schizofrénia.
Jakub
Prvý mesiac „padlo„ 130 tisíc lístkov
Nestačilo by napomenutie?
Opäť sa vraciame k otázkam vás, našich čitateľov o MHD v Žiline, na ktoré vám sprostredkúvame odpovede od riaditeľa Dopravného podniku mesta Žiliny Juraja Popluhára (na snímke).
„Som čiastočne zdravotne ťažko postihnutá a nezamestnaná. Keď ste zaviedli korunové lístky pre ZŤP, bola som rada. Nemala som dobrý pocit, keď som si nemusela označiť žiadny lístok. Cítila som na sebe pohľady cestujúcich a pripadala som si sa ako čierny pasažier.
Istú dobu, ako viete, bol nedostatok lístkov za korunu, nedali sa kúpiť v stánkoch. Tak som chodila pešo, aj keď mi chôdza spôsobovala nemalé bolesti. Potom nastal zlom a lístkov bolo konečne dosť. Hneď som si kúpila väčšie množstvo. Sporadicky som ich vyhadzovala. Raz, keď som vystúpila z autobusu, označený lístok som si schovala do vrecka. Na spiatočnej ceste trolejbusom som si v družnej debate s priateľkou označila lístok a sadla som si. Revízorke som podala lístok bez najmenších obáv, vedomá si toho, však ma nič nenúti cestovať načierno, pretože lístkov mám v zásobe dosť.
Šokovalo ma, keď mi revízorka oznámila, že mám lístok označený dvakrát. Dokazovala som, že to nebol úmysel, pretože mám pri sebe minimálne päť neoznačených lístkov, no ona sa ku mne správala ako ku čiernemu pasažierovi a trvala na pokute.
Zamýšľam sa nad skutočnosťou, či si človek v dnešnej dobe pomôže, keď ušetrí 50 halierov. Ak však máte plné vrecko kabáta lístkov, nakúpených do zásoby a preukážete to, je to nepochopiteľné.
Raz ma zaujala diskusná relácia s hosťami na tému revízori. Revízor z Českej republiky použil výraz ktorý je pre našich revízorov tabu, slovko napomenutie. Samozrejme, po zvážení okolností. Naozaj sme národ netolerantných?„ pýta sa naša čitateľka Mária Eliášová.
Odpoveď: „DPMŽ zabezpečil od začiatku predpokladaný dostatok jednokorunových lístkov. Nikto však neočakával, že užívateľov preukazov ZŤP je také množstvo, a tak enormne využívajú MHD, že za prvé tri dni predaja ich vykúpia 10 tisíc a za prvý mesiac 130 tisíc (!!!!) kusov.
Cestovný lístok pre ZŤP má pre kupujúceho finančnú hodnotu síce „iba„ jednu korunu, no skutočná (úžitková) hodnota je 10 alebo 12 Sk. Pretože „jednokorunovému„ cestujúcemu poskytujeme rovnakú službu ako cestujúcemu s 10 alebo 12-korunovým lístkom. Rozdiel je akurát v tom, že bežný cestujúci si túto sumu musí zaplatiť zo svojej peňaženky, kým za jednokorunového cestujúceho musí v priemere 10 korún zaplatiť niekto iný. Napriek tomu si často „iba„ jednokorunový lístok ani neváži.
Problém cestujúcich ZŤP má teda dve stránky. Prvá je finančná. Za každých desať ich ciest musí mesto Žilina s DPMŽ doplatiť sto korún, ročne okolo 11 miliónov korún! Druhá stránka je morálna. Za každú podporu, či duchovnú alebo finančnú, sa patrí aspoň poďakovať. A forma poďakovania je v tomto prípade jasná a jednoduchá. Najprv si pred nástupom do vozidla radšej pre istotu aj viackrát skontrolovať cestovný lístok a potrebnú preukážku (ak nie je, tak si kúpiť „normálny„ lístok za 12 Sk), po nástupe si ho ihneď označiť a až potom sa venovať družným debatám či podobným činnostiam.
Otázka napomínania v tomto prípade nie je vhodná. Napomíname malé deti. Dospelí majú predsa svoj rozum. A cestujúci, ktorý prijíma za každú cestu 10 korún, by sa mal pred každou jazdou „napomenúť„ sám a skontrolovať, či má na cestovanie MHD všetko potrebné.„