Vozidlá › Električky › Motorové vozne Ganz #4-6

Aj po výstavbe elektrickej železnice z Popradu do Starého Smokovca stále chýbalo priame prepojenie tatranských osád od Štrbského Plesa po Tatranskú Lomnicu pohodlnou dopravou. Dopravu cestujúcich v tomto úseku zabezpečovali do roku 1912 fiakristi po nie veľmi kvalitnej Klotildinej ceste (v r. 1919 premenovanej na Cestu slobody) vybudovanej do roku 1888 a pomenovanej po habsburgovskej arcikňažnej Klotilde - automobily mohli po tejto ceste jazdiť až po jej prestavbe v rokoch 1913 - 1915. A tak bola pôvodná Smokovecká elektrická miestna železnica postupne predĺžená do Tatranskej Lomnice a na Štrbské Pleso. Predtým však musela byť rekonštruovaná aj pôvodná trať z Popradu do Starého Smokovca - koľajnice boli vymenené za kvalitnejšie a drevené trakčné stĺpy boli nahradené oceľovými. Rekonštrukcia začala v roku 1910. Vlaky s "obecenstvom" prvýkrát premávali na nových úsekoch Starý Smokovec - Tatranská Lomnica a Starý Smokovec - Tatranská Polianka 16. decembra 1911. Na Štrbské Pleso sa začalo premávať 13. augusta 1912. Žiaľ, plány na predĺženie elektrickej železnice do Tatranskej Kotliny a na opačnom konci cez Podbanské do Liptovského Hrádku zmarila 1. svetová vojna. Tri osobné motorové vozne už nestačili na zabezpečenie dopravy na predĺžených úsekoch tatranskej železnice, preto boli v roku 1912 od budapeštianskej firmy Ganz-Danubius zaobstarané tri dlhé, robustné, štvornápravové elektrické motorové vozne.

Obojsmerné vozne boli robustnej konštrukcie s uzavretými plošinami a dvoma oddielmi pre cestujúcich, medzi ktorými bol malý služobný oddiel. Drevená skriňa vozňa bola zvonku oplechovaná a umiestnená na oceľovom ráme. Do vozňa sa vstupovalo dvojkrídlovými dverami na plošinách. Služobný oddiel mal na oboch bočniciach vlastné dvojkrídlové dvere. Oddiely boli od plošín a medzi sebou oddelené posuvnými dverami. Plošiny boli užšie ako zvyšok skrine. Na plošinách sa nachádzalo pracovisko strojvodcu s kontrolérom a ovládačmi bŕzd. V oddieloch pre cestujúcich sa nachádzali drevené lavice usporiadané priečne do oddielov v kombinácii 2 + 2 s chodbičkou uprostred. Nad lavicami sa nachádzali priečinky na batožinu. Každý oddiel mal tri spúšťacie okná so širokými okennými priečkami. Vetranie zabezpečovala aj trojica kruhových stropných vetrákov, pre každý oddiel jeden. Interiér osvetľovali žiarovkové svietidlá. Elektrický prúd privádzali do vozidla dva pantografické zberače umiestnené na koncoch strechy. Komponenty odporovej výzbroje sa nachádzali pod podlahou vozňa. Na čelách vozňa bol jeden stredový reflektor, zvonček, elektrická zásuvka a zásuvka tlakovej brzdy. Smerová tabuľa sa umiestňovala na strechu nad čelné okno.

Pôvodne dvojdielne stredné okná na čelách boli zamenené za jedno väčšie zároveň s dosadením stierača. Vozne boli v 50-tych rokoch výraznejšie upravené, pričom pôvodné zúžené plošiny boli rozšírené na šírku zvyšku skrine. Nástupné dvere zostali zapustené v pôvodnej polohe. Pracoviská strojvodcu boli zároveň oddelené priečkou s dverami. Zmenilo sa aj usporiadanie prvkov na čelách, pričom namiesto jedného reflektoru sa použila dvojica reflektorov a koncových svetiel. Reflektor bol zapustený aj do strechy nad čelným sklom. Menilo sa aj vyfarbenie vozňov, vozne dojazdili v červeno-bielej kombinácii so sivou strechou.

Vozne sa v prevádzke dobre osvedčili a dojazdili hlavne na trati Starý Smokovec - Tatranská Lomnica v rokoch 1969 - 1970.

Vozne boli zrušené v roku 1972. Vozeň EMU 48.001 po vyradení odkúpili vojaci a jeho vrak sa dodnes nachádza vo vojenskom lese pri Kežmarku.