Košicko-bohumínska železnica v roku 1871 priblížila oblasť Vysokých Tatier zvyšku Rakúsko-Uhorskej monarchie. Bolo však nutné vyriešiť aj pohodlný prístup do tatranských osád od železničných staníc KBŽ, nakoľko vtedajší spôsob dopravy fiakrami po zlých cestách veľa pohodlia návštevníkom Tatier neponúkal. Ako prvá ho získala Tatranská Lomnica železničným spojením z Popradu cez Studený Potok v roku 1895. O rok neskôr získalo spojenie aj Štrbské Pleso parnou ozubnicovou železnicou zo stanice Štrba. Starý Smokovec si na železničné spojenie s Popradom musel počkať až do roku 1908, aj napriek tomu, že prvý projekt na stavbu tejto železnice vznikol už v 80-tych rokoch 19. storočia. Výstavbu však oddialili rôzne názory na trasu tejto železnice. Medzitým však mohli návštevníci Starého Smokovca v letnom období rokov 1904 - 1906 využiť vtedajšiu novinku v podobe elektrobusov premávajúcich medzi Popradom a Smokovcom.
Od roku 1904 sa plánovala stavba elektrickej železnice z Popradu cez Starý Smokovec na Hrebienok, avšak vzhľadom na technické problémy bolo rozhodnuté o výstavbe elektrickej železnice len po Starý Smokovec a výstavbe pozemnej lanovej dráhy s elektrickým pohonom zo Smokovca na Hrebienok. Prvých cestujúcich obe dráhy odviezli v druhej polovici decembra roku 1908. Aj keď spočiatku predĺženie elektrickej železnice nebolo v pláne, priečne spojenie tatranských osád od Štrbského Plesa po Tatranskú Lomnicu elektrickou železnicou sa stalo realitou v auguste roku 1912. Okrem normálnorozchodnej želežnice z Popradu do Tatranskej Lomnice cez Studený Potok boli všetky tatranské koľajové dráhy postavené na rozchode 1000 mm, ktorý im ostal až do dnešných dní. Elektrické a prívesné vozne pre elektrickú železnicu dodala budapeštianska spoločnosť Ganz. Na Hrebienok sa návštevníci Tatier mohli taktiež vyviezť výrobkami firmy Ganz.
Do života Tatranskej elektrickej železnice zasahovali mnohé problémy nielen v podobe nedostatku financií, neprajnosti doby, ale aj prírodných živlov. Už v roku 1915 ochromila premávku na železnici veľká veterná kalamita, ktorá vyvrátila množstvo stromov a poškodila zariadenie tatranskej železnice čím ju na určitý čas vyradila z prevádzky. Podobný scenár sa zopakoval naposledy v roku 2004.
Za uplynulých 100 rokov sa Tatranská elektrická železnica aj napriek neľahkému životu stala neodmysliteľnou súčasťou Vysokých Tatier. Technické dielo našich predkov preukázalo svoju životaschopnosť a tak sa aj dnes môžeme v Tatrách voziť touto ekologickou formou dopravy.