Centrálne banky riešia dilemu medzi infláciou a hospodárskym rastom pokiaľ sa to dá. Je to ešte celkom príjemná dilema. Horšie je, ak máš minimálny rast a vysokú infláciu a nevieš s tým nič spraviť.
V princípe nie, ten bol v 90 a 00. rokoch. A už existoval brutálny hedonizmus, takže deflácia je pri raste v princípe nemožná, lebo ľudia sa majú dobre, chcú míňať a to ceny zvyšuje, nie znižuje. Ak ceny niečo znižuje, tak je to stagnácia a to zrovna nie je typ deflácie, ktorý chceme, či?
Tá deflácia v USA ale bola výnimočná situácia spôsobená technologickým pokrokom nevydanych rozmerov (niekde označovaná ako druhá priemyselná revolúcia) a nebola spôsobená recesiou ale poklesom výrobných nákladov vďaka elektrickej energii a železnici. Navyše chýbal spotrebiteľský dopyt, plus si mal zlatý štandard a pôžičky boli tiež obmedzené. Každopádne táto deflácia tak rozvírila hladinu, že potom nepriamo prispela k fordizmu, ktorý potom zase nepriamo viedol k veľkej hospodárskej kríze. Vzrástol dopyt, potom ponuka, potom bola vojna a dopyt kleslol, ponuka však zostala, potom sa začalo krachovať a nerozimne si požičiavať. A vlastne to prispelo aj k druhej svetovej.
Nie je rozumné toto dávať ako príklad bežnej praxe. Je to podobne ako keby som na základe toho, že niekto vyhral Euromilióny povedal, že hraním Euromiliónov sa dá uživiť. Možno pre jedného z milióna.
Ja veľa o Japonsku neviem, takže sa neviem k tomu vyjadriť. Ale viem určite, že tam nemajú zlatý štandard a úroky určuje centrálna banka, ako aj u nás.
Kontrapríklad môže byť USA, kde od cca 1870 do 1900 mali výraznú defláciu a masívne bohatli.
Cieliť v "Lean" Japonsku s ich produktivitou, aby ceny neklesali, je ale obzvlášť idiotský nápad a preto aj tak dopadli.
Ten argument je dobrý a správny, ale má dva defekty:
1. vzhľadom na politické zriadenie boli možnosti investovania v roku 1953 rovné asi nula.
2. že sa bude diať menová reforma bolo popierané až do rána, kedy bola vyhlásená, takže ľudia nemali možnosť využiť ani tie mizivé možnosti, ako sa pred tým ochrániť, resp. zmierniť.
Toto sa s postupnou infláciou porovnať nedá, tá je viac-menej predvídateľná. Každopádne, človek si má svoje majetkové portfólio diverzifikovať automaticky, aj keď žiadna menová reforma a vysoká inflácia nehrozí. To v 1953 tiež nebolo možné, akosi si neviem predstaviť ako si bežný, nevyvolený, občan kúpil investičný byt alebo investoval do akcií (akých? haha)
Čiže áno, ak to berieš tak, že všetko čo si zarobíš si ponecháš v peniazoch, ktoré buď odložíš na bežnom účte alebo pod vankúšom, tak ťa pekná budúcnosť nečaká. Ak tieto peniaze investuješ, naopak, ich ešte zhodnotíš. Ak si dlžník (samozrejme udržateľný) tak na inflácii dokonca zarábaš.
Ja nie som žiadny expert investor, ale časť úspor v bežnom mesiaci (a tu sa bavíme naozaj o malých čiastkach) presúvam na konzervatívne podielové fondy (tam som spokojný ak je miera zhodnotenia väčšia ako inflácia, čo je 90 % času) a časť na rizikové (tam sa mi podarilo aj zarobiť, ale minulý rok som bol napríklad v mínuse - základ je nepanikariť).
o nehnutelnosti prisli tiez, ci uz znarodnenim (priemysel, sluzby, ...), kolektivizaciou (poda),resp. ak si mal vacsi pribytok ako Ti nalezalo podla "vymeru" na pocet osob v rodine tak Ti tam dakoho pristahovali....
jedine to zlato, tam mas ale zas problem s likviditou (obvzlast ak ho mas uschovane pre pripady vyssie menovane)
No neviem či je dobrý argument proti inflácií že máme investovať, potom sa nás netýka. To by som rovnako mohol argumentovať že pri mene peňazí mali mať ľudia peniaze v zlate a v nehnuteľnostiach, vtedy o ne neprišli.
zakaznik