david11
Reply on: Joyki #256466:
Keď ti utečie spoj pre meškajúcu MHD tak kľudne tam stráviš aj hodinu. V tom blate vetre. Ďalšia vec sú prestupy. Ideš napr. z Limbachu do Šamorína. Kde sa ti bude lepšie čakať? Prestup na jednom centrálnom mieste alebo výstup na periférii potom 2-3 prestupy v MHD a potom nástup zase niekde na periférii BA. Nato by som sa už vážne vykašlal a volil auto.Pri vlakoch sa tu niektorí úplne zavdušnujú pokiaľ nejde všetko na jednu stanicu, ale pri busoch sú ochotní rozmýšlať nad momotinami a riešiť konečné na koncoch BA.
Je to ten istý cestujúci no niekto má šťastie na vlakovú trať vo svojej dedine a niekto nie.
Bratislava nemá metro ani S bahn po meste ako má Viedeň či Praha, aby sa tu dali aplikovať prestupné terminály na vstupoch do mesta. Krásny príklad sú Z. Piesky kam ide iba každý druhý spoj L4. V Rači nemáš šancu ukončiť už nič lebo L3 už teraz nepoberá všetko. Patrónka detto. To by sa tlačili do plných L83,84 či 21,63?
Pán profesor krútenia volantom. Trpezlivý, pedant, zodpovedný a správne prísny. Nech mu je šklebidlo ľahké.
Jadran
Kto ho poznal, mohol mať pocit, že tu bude navždy, mohol mať pocit že ten chlap podáva nadľudské výkony. Bol to naozaj profesionálny inštruktor a ešte úžasnejší človek vždy dobre naladený - vedel sa baviť na úrovni s ľuďmi, so žiakmi, s kolegami, s každým. Vedel nastoliť príjemnú atmosféru v učebni, na jazdách, aj mimo podnik pri súkromných akciách. Vedel sa usmiať, aj keď sme tušili, že sám to nemá v živote ľahké. Vedel človeku venovať zopár milých slov, keď videl, že je potrebné trochu dohovoriť do duše nešťastnému jedincovi. Bol trpezlivý, vedel vypočuť, vedel poradiť.
Som veľmi vďačný, že v autoškolskom kurze DPB som mal tú česť byť zaradený práve do jeho kurzu. Tešil som sa na každú jazdu s ním, tešil som sa na rozhovory, na jeho príbehy či zážitky ktoré nám rozprával ako sme sa presúvali po meste, na jeho obvyklé frázy, ktoré počas jazdy používal, ktoré mi dodnes znejú v hlave a vyčaria mi úsmev na tvári aj po tých rokoch, aj keď sa mi dnes k tomu už tlačia slzy do očí.
Ujo Mišo bol zhovievavý a na želanie sa s nami vybral v rámci jázd napríklad k Vodostavu, alebo k bufetu na konci sveta a nechápavo pritom krútil hlavou s detinským úsmevom, ako nám môžu takéto destinácie napadnúť. Dokonca keď jazda skončila a on mal zrovna čas a nemusel ísť hore do kanclu vybavovať svoje veci, tak so mnou ešte vybehol nezáväzne na zopár kolečiek mestom, bola to skvelá psychohygiena pre mňa a verím že aj pre neho, debatili sme niekedy o veselých, inokedy zas o trochu smutnejších témach. Dalo sa s ním o všeličom a domov som vždy prišiel s pocitom, že svet je o niečo krajším miestom a už som sa tešil sa ďalšiu jazdu s ním a s jeho autobusom.
Ďakujem, ujo Mišo. Budete mi chýbať.