2. časť- 1. deň v Bosne
V Međudogí som síce nemal žiadne zjavenie, v tomto medzinárodnom mestečku v pravom zmysle slova však bola zvláštna atmosféra-bolo to cítiť vo vzduchu. Pocity boli o to silnejšie, že všade naokolo bola kvôli horúcemu podnebiu hlina sfarbená do červena a atmosféru dotvárali neodmysliteľné obrovské cikády, ktoré v noci tak hlasno cvrlikali, že sa nedalo spať. Ešte v tento deň som si na hlavnej ulici na dlažbe odfotil nadrozmernú cikádu, ktorá mala na dĺžku viac ako 10 cm. Tento podarený makrosnímok som neskôr nazval „Međugorská cikáda“. Odfotografoval som si aj budovu „Hercegovačka banka“, ktorá sa podobala na menší rodinný domček. Zaujímavosťou pobytu v Međugorí bolo, že sme sa vlastne nachádzali na území okupovanom Chorvátskom, takže tu okrem bosnianskohercegovinskej konvertibilnej marky a nemeckej marky platila aj chorvátska kuna. Keď som si kupoval telefónnu kartu do verejného automatu, bol som šokovaný predajom karty spoločnosti „Hrvatska pošta i telekomunikacije“ s reklamou na múzeum v Záhrebe. Ďalšie prekvapenie nastalo v podobe kúpy poštových známok na „Pozdrav z Hercegoviny“-takisto chorvátskych, s vyobrazením ceny chorvátskej kuny. Prvú noc v tejto zvláštnej krajine som spal hneď v prvom, náhodne navštívenom dome, v ktorom za nocľah hlava rodiny Vasilj nechcel peniaze, pretože nemal pre mňa posteľ, takže som ako vítaný hosť po dobrej večeri a obsiahlej debate spal na gauči v kuchyni. Skoro ráno som sa však vybral so svojím obrovským batohom na autobus do Mostaru, na chodbe som však nechtiac rozbil nízko umiestnenú lampu. Zo slušnosti som bez mihnutia oka nechal 20 kún, čo bolo cca 120 Sk. Žiadne cestovné poriadky neexistovali, v cestovnej kancelárii sme sa ešte deň predtým dozvedeli len, že „ráno by mali ísť dva autobusy...“. Našťastie po hodine čakania som sa autobusu dočkal a obzeral si zvláštny tvar cestovného lístka a lístka za batožinu. Vtedy som ešte vôbec netušil, že každý jeden autobusový spoj má vlastný druh, ceny cestovných lístkov a diktuje svoje podmienky. Ale o tom potom...
V Međudogí som síce nemal žiadne zjavenie, v tomto medzinárodnom mestečku v pravom zmysle slova však bola zvláštna atmosféra-bolo to cítiť vo vzduchu. Pocity boli o to silnejšie, že všade naokolo bola kvôli horúcemu podnebiu hlina sfarbená do červena a atmosféru dotvárali neodmysliteľné obrovské cikády, ktoré v noci tak hlasno cvrlikali, že sa nedalo spať. Ešte v tento deň som si na hlavnej ulici na dlažbe odfotil nadrozmernú cikádu, ktorá mala na dĺžku viac ako 10 cm. Tento podarený makrosnímok som neskôr nazval „Međugorská cikáda“. Odfotografoval som si aj budovu „Hercegovačka banka“, ktorá sa podobala na menší rodinný domček. Zaujímavosťou pobytu v Međugorí bolo, že sme sa vlastne nachádzali na území okupovanom Chorvátskom, takže tu okrem bosnianskohercegovinskej konvertibilnej marky a nemeckej marky platila aj chorvátska kuna. Keď som si kupoval telefónnu kartu do verejného automatu, bol som šokovaný predajom karty spoločnosti „Hrvatska pošta i telekomunikacije“ s reklamou na múzeum v Záhrebe. Ďalšie prekvapenie nastalo v podobe kúpy poštových známok na „Pozdrav z Hercegoviny“-takisto chorvátskych, s vyobrazením ceny chorvátskej kuny. Prvú noc v tejto zvláštnej krajine som spal hneď v prvom, náhodne navštívenom dome, v ktorom za nocľah hlava rodiny Vasilj nechcel peniaze, pretože nemal pre mňa posteľ, takže som ako vítaný hosť po dobrej večeri a obsiahlej debate spal na gauči v kuchyni. Skoro ráno som sa však vybral so svojím obrovským batohom na autobus do Mostaru, na chodbe som však nechtiac rozbil nízko umiestnenú lampu. Zo slušnosti som bez mihnutia oka nechal 20 kún, čo bolo cca 120 Sk. Žiadne cestovné poriadky neexistovali, v cestovnej kancelárii sme sa ešte deň predtým dozvedeli len, že „ráno by mali ísť dva autobusy...“. Našťastie po hodine čakania som sa autobusu dočkal a obzeral si zvláštny tvar cestovného lístka a lístka za batožinu. Vtedy som ešte vôbec netušil, že každý jeden autobusový spoj má vlastný druh, ceny cestovných lístkov a diktuje svoje podmienky. Ale o tom potom...
). Bola to tŕnistá cesta, pretože cesta kvôli obchádzke popri celej západnej bosnianskej hranici a v blízkosti Jadranského mora až na samý južný cíp Bosny trvala len s malými prestávkami na WC celkovo 30 hodín. Na chorvátsko-(ne)bosnianskej hranici nás podľa očakávania kontrolovali len chorvátski vojaci a ďalej sa už šlo bez stresov po veľmi úzučkých cestičkách až do cieľového miesta. Zaujímavosťou v 11 km páse medzi hranicou a mesteškom Ljubuški boli ojedinelé domy a pri každom z nich drahé Mercedesy najvyššej triedy. Po dorazení do cieľa nás zasa v Međugorí prekvapili všade naokolo poodstavované autobusy všakovakých značiek doslova z celého sveta a uličkami minimestečka sa prechádzali ľudia azda všetkých pletí a rôznych náboženstiev. Vydýchneme si a v rozprávaní pokračujeme zajtra. 
...
Sarko
Jasno, nema problema, ako hovoria Bosniaci
A ešte jeden postreh zo Sarajeva. V takmer všetkých prostriedkoch MHD, ale aj všade naokolo boli najfrekventovanejšou "reklamou" plagáty s výrazným červeným textom PAZI MINE (pozor, míny) a pod ním čierno-biela fotografia beznohého človeka na vozíčku. V celej Bosne bolo "zasadených" niekoľko miliónov mín, ktorých sa dodnes podarilo odstrániť len nepatrné množstvo a sú smutným pozostatkom nezmyselnej vojny. Či už na návšteve v DP, ale aj neznámi okolidúci ma ako turistu pred týmto nebezpečenstvom varovali. Keď som si bol odfotiť panorámu mesta, po poľnej ceste som šiel na kopec Vratnik striktne po stope áut. Došiel som až k honosnému zámku, odkiaľ ma však vyhnal belgický vojak. Všemožne som sa ho snažil presvedčiť, že mi ide iba o panorámu, slušne mi však vysvetlil, že prostredníctvom fotografie by boli ľahko zamerateľní. Nakoniec sa mi to podarilo na len o kúsok nižšie, kde sa otáčali transportéry.