Diskusné fórum › Všeobecná diskusia

6. časť- PRIJATELJI POMAŽU /Priatelia pomáhajú/
V sarajevskej „100-ročnici“ som našiel aj zaujímavý dokument „Register darov za obdobie rokov 1992-1997“, ktorý nepochybne stojí za uverejnenie:

-anglická agentúra ODA darovala v r. 1994-5 ND na obnovu električiek, tratí a trol. vedenia cca 700.000 DEM
-EÚ od r. 1996 venovala na obnovu električkovej dopravy 1.100.000 DEM
-EÚ - dodávka 21 autobusov KAROSA a 12 midibusov IVECO za 5.700.000 DEM
-EÚ - dodávka ND na obnovu celej MHD 950.000 DEM
-EÚ - dodávka 360 ton nafty za 380.000 DEM
-EÚ - financovanie výroby 2 trolejbusov ŠEAL 100 za 230.000 DEM
-EÚ - dodávka trolejového vedenia trolejbusov za 2.050.000 DEM
-EÚ - spolu: 10.410.000 DEM
-svetová banka venovala z fondu verejných prác na obnovu električkovej trate 75.000 DEM
-riadenie obnovy, obnova 10 menej poškodených trolejbusov v r. 1995-6 za 270.000 DEM
-Závod pre výstavbu mesta Sarajeva z fondu Saudskej Arábie v r. 1996 čerpal 65.000 DEM
-ČKD Tatra Praha v r. 1996 darovala DP 2 električky K2 po GO (ev. č. 291 a 292)
-vláda ČR – darovanie 2 električiek KT8D5 dodaných v r. 1998 (ev. č. 301 a 302)
-vláda ČR – darovanie 2 ks nových NP trolejbusov 21Tr
-akcia „Jedan krug za Sarajevo“ – na riadenie obnovy a rekonštrukcie čerpanie 175.000 DEM
-v rámci akcie „Jedan krug za Sarajevo“ bolo do 30.5.1995 vyzbieraných spolu 547.000 DEM
-Magistrát mesta Viedeň – darovanie 22 ks ojazdených autobusov na CNG, vrátane ND
-Magistrát mesta Viedeň – dodávka kompletnej čerpacej stanice CNG
-Magistrát mesta Viedeň – darovanie 13 električkových súprav C1+c1, vrátane ND
-mestá Barcelona a Sabatel v r. 1996 darovali 20 ojazdených autobusov PEGASO
-mesto Ankara darovalo 10 ojazdených autobusov Mercedes-Benz
-slovinské DP v r. 1995-6 darovali 3 ojazdené kĺbové autobusy MAN
-nórska organizácia „Stavbári sveta“ v r. 1995 darovala 10 ojazdených autobusov Mercedes-Benz
-firma GRAVEX a OTOYOL z Turecka v r. 1996 darovali jeden minibus Otoyol M23
-Senát mesta Berlín v r. 1996 daroval 15 ojazdených kĺbových autobusov Ikarus 280 (r.v. 1988-9)
-firma RATP Paris darovala jeden ojazdený autobus Renault
-vláda Japonska – zakúpenie a dodanie 49 ks nových sólo a kĺbových autobusov MAN v sume 8.000.000 USD

5. časť- Návšteva vozovní a garáží

Už okolo 5:00 sa budíme za krásneho východu slnka. Aj napriek tomu, že už niekoľko dní po sebe som spal len pár hodín, za všetko môže arabská káva, ktorá sa pije z maličkých šálok (na dne s obráteným polmesiacom, symbolom islamu) pripomínajúcich štamperlík. Tú treba piť veľmi pomaly a doslova len odchlipkávať, čo som nevedel a niekoľko ich vypil „na ex“. Priatelia ma potom upozornili, že šálka podľa zvyklostí nesmie ostať prázdna, aby som teda nepreháňal. Počas výmeny zmeny som sa so všetkými srdečne rozlúčil a vymenil si adresy. Keďže vo vozovni som posunoval už potme, nastal čas na obhliadku vozovne a fotografovanie. Ako prvé mi udrelo do očí staré, v tom čase 54 ročné vozidlo PCC z Washingtonu s #71 a vozidlovou reklamou Kovinoplastika. Je to posledné vozidlo zo 70 kusovej dodávky PCC Clark St. Luis Car, ktoré boli vyrobené v roku 1944 a z Washingtonu odkúpené v roku 1958. V Sarajeve začali premávať koncom roka 1960 pri príležitosti prestavby električkovej siete na normálny rozchod 1435 mm. Do tohto času premávali električky na rozchode 760 mm a za zmienku nepochybne stojí aj informácia, že od roku 1895 (začiatok prevádzky električkovej dopravy), tu začala premávať prvá elektrická lokomotíva rozchodu 760 mm na svete. V rokoch 1967-8 bolo 16 vozidiel PCC vo vlastných dielňach prerobených na 8 kĺbových a tyčové zberače zamenené za košové a od roku 1968 tu začala prúdiť výroba ČKD. Najprv to bola 20 kusová séria ( #120-139) typu T3YU, z ktorých sa po vyradení v 80. rokoch zachovali skelety #125 a 136 (138?), ktoré som našiel hneď za vozidlom PCC. V rokoch 1973 až 1983 prišlo do Sarajeva spolu 90 ks (ev. č. 201-290) dodnes najpočetnejšieho typu K2YU. Hneď naproti skeletom T3YU, keď som prešiel cez prístupovú koľaj k výpravnej hale, som na štyroch slepo ukončených koľajach uvidel vyše tretinu zničených električiek K2YU, ktoré zúrivá občianska vojna neušetrila. Naskytol sa mi tu neutešený pohľad na ev. č. 203, 204, 205, 208, 211, 218, 219, 220, 224, 225, 226, 229, 230, 233, 234, 239, 241, 243, 245, 246, 248, 249, 252, 253, 254, 255, 256, 259, 262, 264, 265, 270, 279, 280, 285 a 287, ktoré boli rozličnom štádiu poškodenia a hlavne posiate veľkým množstvom projektilov. Vozidiel bolo zničených viac, ale skladaním použiteľných častí sa mnohé dostali do prevádzky. Želaním DP bolo niekoľko z nich opraviť, takže je možné, že je ich v prevádzke v súčasnosti už viac. Ich rekonštrukcie sú charakteristické dosadením celovozidlových reklám a presunom zberača na prednú časť vozidla. Počas môjho pobytu už takto premávali K2 ev. č. 207, 232, 242, 244 a 247. Objavil som aj zaujímavý snehový pluh, ktorý pozostával z pôvodnej dreziny, pravdepodobne rekonštruovanej na normálny rozchod a s pôvodným dobovým tiahlom. Za halou som si prehliadol vozidlo koňky #1, ktoré neskôr slúžilo aj ako vlečné vozidlo. Nezistil som, či sa jedná o rekonštrukciu pôvodného vozidla, skôr to pripomínalo repliku na normálnom rozchode. Hneď vedľa koňky som si všimol výhybky, ktoré v húfoch smerovali do rekonštruovanej výpravnej haly. Úplne som zbledol, pretože sa mi naskytol pohľad iba na jednojazykové výhybky (s jazykmi po ľavej strane), na pravej strane kvôli nedostatku miesta s kombináciou srdcovky a uvedomil si, že v noci som tadiaľ posunoval pomerne rýchlo. Stav niektorých klasických výhybiek bol vo veľmi dezolátnom stave. Po prejdení cez halu konečne nachádzam typ KT8D5, ktorý je tu zastúpený v počte 3 ks (ev. č. 300, 301-ex Košice 510 a 302-ex Košice 506) a 13 súprav „kinder jajo“, viedenských C1+c1 (ev. č. 400+4000 až 412+4012). V evidencii sú ešte 2 ks K2 ev. č. 291 a 292 ex z Bratislavy a nefunkčné pracovné vozidlo T3YU #128. Po ukončení fotografovania sa vyberám do neďalekej trolejbusovej vozovne, v časti Alipašino polje. Ujíma sa ma vedúci prevádzky, ktorý mi prekvapene a ako prvému záujemcovi poskytuje informácie o vozidlovom parku. Po bližších informáciách o tom, kto a odkiaľ som, mi ochotne poskytuje údaje aktuálneho vozidlového parku: Sanos S115Tr-1 ks (ev. č. 4101), Sanos S200Tr-5 ks (ev. č. 4102-4106), Škoda 14Tr-28 ks (ev. č. 4201-4227, 4231), Šeal 100-2 ks (ev. č. 4228, 4229), Škoda 21Tr-2 ks (ev. č. 4301, 4302) a MAN-7 ks (ev. č. 4401-4407). Mnohé zo zničených trolejbusov tu zostali nedotknuté po bombardovaní a v takom stave som urobil aj niekoľko fotografií. Z pôvodného parku 99 ks trolejbusov dnes existuje iba 36 vozidiel, 21Tr darovala česká vláda a MAN-y pochádzajú z nemeckého Solingenu (ex #22, 57, 60, 61, 62, 63 a 66). Kvôli veľmi rôznorodému parku ojazdených autobusov z celého sveta, som nemal šancu za tak krátku dobu ich zdokumentovať. Aj napriek tomu som urobil niekoľko fotografií novododaných autobusov MAN (v garážach pri vozovni električiek), ktoré boli zakúpené z japonského vládneho grantu v objeme cca 270 mil. Sk. Robím posledné zábery a konečne sa chystám precestovať Sarajevo krížom-krážom...

Sarko: Aby to nevyzeralo, že píšeš nadarmo, tak aj ja dávam najavo, že každý večer klikám na transport, aby som vedel "ako to bolo ďalej" Je to veľmi dobre a pútavo písané. Verím, že sa necháš ukecať a po skončení seriálu sa to ocitne spolu s fotografickým materiálom na stránkach ako jeden článok.

V Tatrách znížia cestovné električky i zubačky

http://spravy.pravda.sk/sk_ekonomika.asp?r=sk_ekonomika&c=A040211_164129_sk_ekonomika_p01

Ďakujem za uznanie! Ešte niekoľko častí uverejním. Čo sa týka fotografií, bol by som rád, aby boli preskenované v čo najlepšej kvalite. Predsa len skeny z fotografií (9x13 a navyše mat) nie je ono. V Bosne som nacvakal len 4 filmy, čo ma dnes mrzí, lebo by som dokázal nafotiť ďaleko viac, toľko zaujímavostí tam bolo. Ako chudobný študent som však so sebou vzal len toľko a za cenu jedného filmu v Bosne by som mal u nás oné 4 filmy. Čo sa týka dobrodružstva, je zaujímavé, že som bol zmenou prostredia tak opantaný, že na strach nebol čas a prípadné dosť nebezpečné riziká som si uvedomil až po návrate domov. Nezabudnem na žiaden dôležitý detail, takže pokračovanie v ďalšej časti.

Fakt dobre! Uz sa tesim na dalsie pokracovanie... (som zvedavy kolko casti to bude)
Uverejnis pripadne nejake to foto? To by bolo genialne.

Sarko: PARADA, ty dobrodruh!!!!

4. časť- WELCOME TO SARAJEVO
Názov tejto časti som nevybral náhodne. Je to názov rovnomennej dokumentárnej snímky režiséra Michaela Winterbottoma, jeho najznámejšieho filmu, ktorý bol natočený v roku 1997, len pár mesiacov po ústupe agresora. Woody Harrelson v ňom hrá vojnového spravodajcu, vyhrávajú nádherné skladby „Miss Sarajevo“, ktorú spevajú The Passengers a Luciano Pavarotti alebo „Don’t Worry, Be Happy“ od Bobbyho McFerrina a dokonca je možné vidieť aj zakomponované zostrihy autentických a skutočných záberov, po zhliadnutí ktorých vám naskakuje husia koža a začínate sa hlbšie zamýšlať nad životom ako takým...

Autobus, ktorým som cestoval do Sarajeva, bol tentoraz staručký Mercedes, v ktorého veľkých a širokých sedadlách s masívnymi opierkami a červenými poťahmi som sa cítil ako v lietadle. Trasa viedla v dĺžke cca 80 km cez mestá Jablanica (tu je v prielome z rieky Neretvy vytvorené krásne tiahle a uzučké Jablaničko jezero), Konjic a kúpeľné mestečko Ilidža, ktoré je vlastne „predĺženou pravou rukou“ Sarajeva. Autobus sa však na polceste pokazil, ale šikovný vodič mašinu dokázal skrotiť. Počas cesty medzi Mostarom a Jablanicou vídam prekrásnu scenériu, žiaľ, od vedľa sediacej cestujúcej sa dozvedám, že je to tzv. "death zone", kde sa počas vojny odohrali najkrutejšie boje. Nezostal tu kameň na kameni, tehla na tehle, všade naokolo sú „zvädnuté“ stožiare vysokonapäťového vedenia a široko-ďaleko nie je živej duše. Moja spoločníčka vystupuje v Jablanici a ešte mi stihne na ďalšiu 50 km cestu nezištne pribaliť cukríky, aby mi nezaľahalo v ušiach na kľukatých serpentínach... V rámci Bosny som už prešiel ďalšou "vnútroštátnou" hranicou. Republika Bosna a Hercegovina je totiž rozdelená na 5 ďalších štátov (Bosniansko-moslimská konfederácia, Republika Srbská, Chorvátmi okupované územia a OSN spravované samostatné dištrikty kresťanský Mostar a Sarajevo). Na každom území samozrejme platí iné platidlo (chorvátska kuna, nemecká marka, bosnianskohercegovinská konvertibilná marka, juhoslovanské dináre..) , iná kartová telefónna karta, 4 druhy ŠPZ (chorvátske, juhoslovanské, bosnianske a vydávané OSN-pričom len v Mostare rozdelenom medzi dva "štáty v štáte", ako som už spomínal, platia dva druhy ŠPZ). Pre cudzinca nepochopiteľné veci... Už 38 km od hranice mesta Sarajevo začíname stretávať prímestské autobusy s displejmi do miest Tarčin, Pazarič a Hadžići (odtiaľ s vetvou do Bjelašnice a Pendičići), Raskršče (odtiaľ s vetvou do 28 km vzdialeného Kiseljaku). Všetko je riadne začlenené v rámci MHD. Samotné mesto je roztiahnuté v údolí na cca 10x3 km a pri vstupe doň ma víta nápis "Dobro došli u Sarajevo!" (Vitajte v Sarajeve!). Prichádzame na železničnú stanicu, kde sa nachádza úplne vyhorená staničná budova. Po výstupe očami hltám panorámu predstaničného námestia, avšak ako prvé hľadám ubytovanie, potrebujem sa zbaviť ťažkého vaku (o úschovni batožín „prtljažnica“ môžem len snívať). Ochotný taxikár ma presviedča, že ma lacno odvezie k internátom. Došli sme o 2 ulice ďalej a pýta "samo pet maraka", čo je cca 120 Sk.. Ubytovanie "smještaj“ len „samo dvadeset maraka", čo je cca 500 Sk na noc, v centre dokonca 40 mariek, liter pitnej vody 2 marky a mám len 50 mariek... Sarajevo je sakramentsky drahé... Nakoniec to vzdávam, vraciam sa na žel. stanicu a idem sa vybrať na prvú cestu električkou. Ako prvá mi "do rany" príde K2 ev.č. 292, ex z Bratislavy na brnenských podvozkoch. Neváham a cvakám. Snažím sa zistiť, kde kúpiť lístok, najlepšie celodenný. Pani v blízkom stánku mi však len dookola opakuje "samo za jedan put, samo za jedan put" (iba jednorazový), šokovane pozerám na cenu tohto lístka (1 marka=24 Sk) a ja potrebujem toho toľko prejsť!!! Za nehorázne prachy si kupujem 2 lístky a cestujem do vozovne Alipašin most. Tam si ma unaveného a nesmierne prekvapeného berie do parády zmena zložená z vedúceho, dispečera, posunovačov a upratovačiek (Anto, Đenan, Hamida, Rušid, Seid a Ševala-mimochodom, okrem pár dielenských pracovníkov je to komplet personál vozovne). Tí ma nielen poriadne povyzvedajú, ponúkajú špeciálne pripravenú arabskú kávu, pitie a jedlo, ale dokonca navrhujú aj prenocovanie, pokiaľ sa mi do večera nepodarí nájsť nocľah. V centre mesta ma opantáva zvláštna, avšak pokojná atmosféra a v jeho samom srdci nachádzam naokolo hlavnú moslimskú mešitu, veľkú kresťanskú katedrálu, nemenej honosný pravoslávny chrám a napokon aj židovskú synagógu. Najstaršia časť mesta Baščaršija nesie výrazné znaky orientálnej architektúry, vídavam tu zahalené ženy a dievčatá v čadoroch v ruke s koránom písaným arabským písmom. V neďalekom holičstve ma cez otvorené dvere oslovuje milý postarší pán a pýta sa ma, čo hľadám. Na otázku o ubytovaní reaguje pohotovo, usádza ma do kresla a odíde sa opýtať známeho do vedľajšej budovy. Po príchode mi zvestuje „žao mi je“ (je mi ľúto), že má plný stav a nemôže ma prijať. Ešte chvíľu sa rozprávame, slnko zachádza pomaly za obzor a ja sa vraciam do vozovne. Tam už na nádvorí horí vatra, varí sa, pečie, spieva a domáci so mnou s radosťou debatujú nielen o MHD a smejú sa mi z drobných milých jazykových nedorozumení. Pred polnocou mi v hale vozovne ponúkajú sprchu, v ktorej sa však dokážem umyť len do pol pása. Do vozovne začínajú prúdiť končiace električky a posunovač Đenan, ktorý je v mojom veku mi dovoľuje manipulačnú jazdu. Keď vidí, že s ovládaním mám skúsenosti, napokon od vrátnice posunujem a spoločne pripravujeme električky na rannú výpravu. Keďže električková sieť sa nachádza na placke, električky majú slabé brzdy. Pri prvom posunovaní som šiel rýchlejšie ako som mal, na čo ma Đenan upozornil. Nerozumel som však prečo ísť tak pomaly na rovinke, no keď som pred sebou stojacou K2 takmer nezastavil a našťastie narazil len tiahlom o tiahlo, pochopil som. O 2:00 končíme, upratovačky už spia v jednej K2 na laminátových sedadlách, ostatní na stoličkách a ja dostávam jediné miesto naležato na koženkovej lavičke. Protestujem, že je to miesto vedúceho smeny, nikto ma však nepočúva a tak unavený na tomto čestnom mieste okamžite zaspávam...

http://www.orangeportal.sk/dnes/news/article.dwp?level1=43027&level2=43028&article=666663

3. časť- Spomienky na rozporuplný Mostar
Kvôli veľkému množstvu „suvenírov“ z Bosny neviem vyhľadať cestovné lístky, takže až ich objavím, uvediem aj konkrétne ceny a prepočty. Takže pokračujem: Novučký a čistučký, úplne biely autobus značky MAN s ŠPZ 435-A-548 vydanou OSN sa trochu ponáša na náš Granus a premáva na linke Ljubuški-Međugorje-Mostar. V interiéri si všímam látkou čalúnené sedadlá ako vo vlakoch a neodstránené texty v nemčine. Z ich obsahu mi dochádza, že tento autobus slúžil v niektorom menšom nemeckom meste v MHD! Z Međugorja (40 km od Jadranského mora) sme sa vybrali do 30 km vzdialeného cieľa po cestách cez kľukaté, krásne a strašne strmé serpentíny, skalnaté útesy a vyprahnuté priepasti. Po ceste sme minuli obce Čitluk, Gradnići a Selišta a neuvedomujúc si, sme prekročili aj imaginárnu hranicu medzi chorvátskym okupovaným územím a Bosniansko-moslimskou konfederáciou. Na tomto území by mi pri vojenskej kontrole hrozili vážne problémy (absencia víz). Mesto Mostar drží hneď niekoľko prvenstiev. V prvom rade je to najzápadnejšie mesto v Európe s výskytom moslimského obyvateľstva a veľkého množstva mešít. Tyrkysovo-blankytná rieka Neretva však toto mesto striktne rozdeľuje dva svety, ďalšia zvláštnosť. Na ľavom brehu rieky nájdete výlučne moslimský „svet“ s tamojšou príznačnou orientálnou architektúrou prízemných kamenných domčekov, vysokých minaretov (veže mešít), uzučkých uličiek vydláždených mačacími hlavami a čarovnou atmosférou, naopak na pravom brehu nájdete moderné európske mesto so sídliskami a jedným vyše 20-poschodovým „mrakoderom“ (mrakodrapom). Mesto bolo preslávené veľkým množstvom mostov, ktoré tieto dva svety spájali. Počas občianskej vojny boli vyhodené do vzduchu všetky mosty. Dokonca aj najslávnejší 500-ročný kamenný „Stari most“, ktorý si nedovolili zničiť ani fašisti v 1. a 2. svetovej vojne, si zničili sami domáci... Turecká vláda po vojne vyčlenila nemalé prostriedky a poskytla expertov, ktorí už niekoľko rokov skúmajú jeho pozostatky a snažia sa prísť na to, ako bol most bez použitia cementu „poskladaný“. Mostar som spoznal ako najzničenejšie mesto na celom Balkáne, nebolo jedinej budovy a čoby jediného stĺpu pouličného osvetlenia, ktoré by neboli posiate stovkami a stovkami projektilmi rôznych zbraní. Ďalšou neuveriteľnou zvláštnosťou je, že kresťanská a moslimská časť mesta sú oddelené ďalšou hranicou, pretože kresťanskú časť (Novi Mostar) je spolu so Sarajevom pod správou OSN, sú to teda samostatné „ostrovné štáty“ v štáte. OSN vydáva pre cestnú dopravu vlastné štátne poznávacie značky, v Starom Mostare sú ŠPZ vydávané štátom BiH. V Novom Mostare vídam iba biele autobusy s logami UNHCR, hviezdičkami OSN a ŠPZ ako napr. „UNHCR 10969“. Objavil som aj zastávkové stojany linky MHD č. 6 s trasou „Zalik – Lira – Zora – Pozorište (Divadlo) – Lučki most I. (Prístavný most) – Šarica Džamija (Mešita Šarica) – Mejdan – Fabrika Duhana (Tabaková továreň) – Hercegovinauto – Mehanizacija – Velmos a uvedenou dobou jazdy k vybraným zastávkam priamo na smaltovanom štíte, ale bez akýchkoľvek CP. Nemal som šťastie vidieť ani jeden spoj uvedenej linky. V Starom Mostare na romantickom námestíčku sa mi podarilo so súhlasom majiteľa odfotografovať jeho zlatučkého Japan-China na dlažbe z mačacích hláv a túto snímku som nazval „Mostarský psík“. Potom som šiel hľadať lacné ubytovanie, najlepšie v študentskom domove, v cestovnej kancelárii mi však milá pani oznamuje, že "u Mostaru nema studenstki domovi". Rozčarovaný odchádzam preč, avšak okolostojaci pouličný predavač mi núka mapu mesta (za neuveriteľných 25 mariek/cca 600 Sk). Zastavil som sa a pokúšam sa ho presvedčiť, aby mi dovolil aspoň si ju prehliadnuť. Úspešne a ako si ju obzerám, v kresťanskom Mostare s radosťou nachádzam "studentski domovi" a konečne začínam chápať hlbokú priepasť medzi Moslimami a Kresťanmi. Vo veľkom komplexe ako na bratislavských intrákoch Družba cez prázdniny našťastie nachádzam aspoň jediného študenta Dragana, ktorý ich stráži a bez okolkov mi ponúka prenocovanie vo svojej izbe. Podvečer mi ukázal zaujímavosti mesta a nočný život v kresťanskej časti, keď sa z polomŕtveho mesta vyrojí takmer všetkých 100.000 obyvateľov mesta a zabávajú sa na otvorených terasách a priamo na ulici až tak, že majú problém prejsť aj autá po širokých cestách. Na nasledujúci deň som zažil najväčšiu horúčavu vo svojom živote: 46°C na slnku. Čierna Minolta sa nedá chytiť bez toho, aby strašne nepálila. Priateľ Dragan ma bol odprevadiť na autobusovú stanicu a trval na tom, že bude niesť môj strašne ťažký batoh. Fotografujem ešte futuristicky vyzerajúcu opravenú žel. stanicu s tmavými sklami (žel. trať do Sarajeva však ešte bola zničená a nefunkčná), lúčim sa a vyberám autobusom do Sarajeva...

2. časť- 1. deň v Bosne
V Međudogí som síce nemal žiadne zjavenie, v tomto medzinárodnom mestečku v pravom zmysle slova však bola zvláštna atmosféra-bolo to cítiť vo vzduchu. Pocity boli o to silnejšie, že všade naokolo bola kvôli horúcemu podnebiu hlina sfarbená do červena a atmosféru dotvárali neodmysliteľné obrovské cikády, ktoré v noci tak hlasno cvrlikali, že sa nedalo spať. Ešte v tento deň som si na hlavnej ulici na dlažbe odfotil nadrozmernú cikádu, ktorá mala na dĺžku viac ako 10 cm. Tento podarený makrosnímok som neskôr nazval „Međugorská cikáda“. Odfotografoval som si aj budovu „Hercegovačka banka“, ktorá sa podobala na menší rodinný domček. Zaujímavosťou pobytu v Međugorí bolo, že sme sa vlastne nachádzali na území okupovanom Chorvátskom, takže tu okrem bosnianskohercegovinskej konvertibilnej marky a nemeckej marky platila aj chorvátska kuna. Keď som si kupoval telefónnu kartu do verejného automatu, bol som šokovaný predajom karty spoločnosti „Hrvatska pošta i telekomunikacije“ s reklamou na múzeum v Záhrebe. Ďalšie prekvapenie nastalo v podobe kúpy poštových známok na „Pozdrav z Hercegoviny“-takisto chorvátskych, s vyobrazením ceny chorvátskej kuny. Prvú noc v tejto zvláštnej krajine som spal hneď v prvom, náhodne navštívenom dome, v ktorom za nocľah hlava rodiny Vasilj nechcel peniaze, pretože nemal pre mňa posteľ, takže som ako vítaný hosť po dobrej večeri a obsiahlej debate spal na gauči v kuchyni. Skoro ráno som sa však vybral so svojím obrovským batohom na autobus do Mostaru, na chodbe som však nechtiac rozbil nízko umiestnenú lampu. Zo slušnosti som bez mihnutia oka nechal 20 kún, čo bolo cca 120 Sk. Žiadne cestovné poriadky neexistovali, v cestovnej kancelárii sme sa ešte deň predtým dozvedeli len, že „ráno by mali ísť dva autobusy...“. Našťastie po hodine čakania som sa autobusu dočkal a obzeral si zvláštny tvar cestovného lístka a lístka za batožinu. Vtedy som ešte vôbec netušil, že každý jeden autobusový spoj má vlastný druh, ceny cestovných lístkov a diktuje svoje podmienky. Ale o tom potom...

1. časť- Rozhodnutie a príprava na cestu do Bosny
Do tejto krajiny sa mi podarilo dostať len náhodou, vďaka týždňovému zájazdu organizovaného rádom Dominikánov, na ktorý ma vytrvalo prehováral kamoš-dobrodruh, ten precestoval myslím už vyše 100 krajín. Išlo konkrétne o púť na horu Podbrdo v Međugorí (-đ- čítaj medzi -ď- a -dž-), kde sa zjavuje Panna Mária a ojedinelé mesto, ktoré bolo ušetrené priamymi zásahmi dvoch po sebe idúcich vojen (občianska vojna v Juhoslávii a občianska vojna v rámci Bosny). Mňa do toho hnala v prvom rade skutočnosť jedinečnej príležitosti vidieť a zdokumentovať odpredané električky typu KT8D5 z môjho rodného mesta-Košíc. Celý "zájazd" nás vyšiel na 3 tisícky, spolu so stravou a nocľahmi dokopy za 5.000 Sk, čo vyšlo až podorzivo lacno. Prečo "podozrivo", rozpitvám neskôr. Pred odchodom sme sa dozvedeli niekoľko nemilých skutočností. Prvá bola, že Bosna a Hercegovina pre Slovákov zaviedla recipročnú vízovú povinnosť (BiH sa začala posudzovať ako krajina s výskytom moslimských extrémistov), s nekresťanským poplatkom za víza 50$ a ďalšia, že v Bosne začala zúriť Hepatitída. Nevedeli sme dodatočne zistiť ktorý typ žltačky, takže by bola potrebná očkovacia látka pre všetky typy a v nemocnici od nás za očkovanie požadovali 6000 Sk... Nakoniec sme to vyriešili vyzbrojením vlastných potravín na celý týždeň, vlastnou vodou a fľašou 70% liehu ako dezinfekcie. Ohľadne vízovej povinnosti sa organizátorom podarilo získať informáciu, že sa Međugorje nachádza na území okupovanom chorvátskymi vojakmi, pričom z južnej hranice s Chorvátskom existujú na tomto území 3 hraničné priechody (Imotski/Gorica, Vrgorac/Grab a Metković/Višići), ktoré sú vlastne priechodmi z Chorvátska do "okupovaného" Chorvátska a teda, že na tomto mieste víza nebudú potrebné. Dňa 30.7.1998 sme teda skoro ráno z košického Nám. osloboditeľov s 3 diaľkovými Karosami bez klimatizácie vyrazili na dlhú púť... Trasa cesty bola nasledovná: Košice - Milhosť/Tornyosnémeti - Miskolc - Budapest - Balaton - Letenye/Hodošan - Varaždin - Zagreb - Karlovac - Plitvice - Gračac - Knin - Kijevo - Sinj - Budimir - Zagvozd - Vrgorac/Grab - Ljubuški - Međugorje. Úmyselne som spomenul aj zaujímavé mestečká ako "Kyjevo" (bez "o" sme na Ukrajine) alebo ešte zaujímavejší "Budimir" (slovenský "Budimír" je hneď za KE smerom do PO ). Bola to tŕnistá cesta, pretože cesta kvôli obchádzke popri celej západnej bosnianskej hranici a v blízkosti Jadranského mora až na samý južný cíp Bosny trvala len s malými prestávkami na WC celkovo 30 hodín. Na chorvátsko-(ne)bosnianskej hranici nás podľa očakávania kontrolovali len chorvátski vojaci a ďalej sa už šlo bez stresov po veľmi úzučkých cestičkách až do cieľového miesta. Zaujímavosťou v 11 km páse medzi hranicou a mesteškom Ljubuški boli ojedinelé domy a pri každom z nich drahé Mercedesy najvyššej triedy. Po dorazení do cieľa nás zasa v Međugorí prekvapili všade naokolo poodstavované autobusy všakovakých značiek doslova z celého sveta a uličkami minimestečka sa prechádzali ľudia azda všetkých pletí a rôznych náboženstiev. Vydýchneme si a v rozprávaní pokračujeme zajtra.

Tak to si píš, že by to bolo aspoň na knihu. Pripravím minimálne článok, ale v ňom by som sa chcel venovať striktne len dopravnej stránke, tu v príspevkoch sa na časti zameriam aj nemenej zaujímavému zákulisiu. Aspoň to tu nebude viaznuť. :o)

http://imhd.sk/~color/haluze/noviny03.jpg
http://imhd.sk/~color/haluze/noviny04.jpg

Zaujem je na 101%, len ci to radsej nespravit ako clanok...? Alebo knihu?

Hej, oni to hovoria aj tvrdo ako v BA Buď to majú od vás alebo vy od nich

Celkom sa mi chce o zážitkoch z Bosny rozprávať, takže pred chvíľou som doklepal 3 strany A4 a postupne tu budem pridávať úryvky z každého prežitého dňa v tejto zvláštnej, krásnej, rozporuplnej a atmosférou nabitej krajiny. Teda ak bude záujem...

Hehe, nema problema pouzivame aj my doma Upovedomim d3k@ na tuto diskusiu Dik vopred! Ak v KE nenajdes scanner, tak sa ozvi predtym nez sem prides! Diskusia mi chodi na mail, takze v pohode. Checkujem kazdy den.

Jasno, nema problema, ako hovoria Bosniaci Dohodneme sa.

A ešte jeden postreh zo Sarajeva. V takmer všetkých prostriedkoch MHD, ale aj všade naokolo boli najfrekventovanejšou "reklamou" plagáty s výrazným červeným textom PAZI MINE (pozor, míny) a pod ním čierno-biela fotografia beznohého človeka na vozíčku. V celej Bosne bolo "zasadených" niekoľko miliónov mín, ktorých sa dodnes podarilo odstrániť len nepatrné množstvo a sú smutným pozostatkom nezmyselnej vojny. Či už na návšteve v DP, ale aj neznámi okolidúci ma ako turistu pred týmto nebezpečenstvom varovali. Keď som si bol odfotiť panorámu mesta, po poľnej ceste som šiel na kopec Vratnik striktne po stope áut. Došiel som až k honosnému zámku, odkiaľ ma však vyhnal belgický vojak. Všemožne som sa ho snažil presvedčiť, že mi ide iba o panorámu, slušne mi však vysvetlil, že prostredníctvom fotografie by boli ľahko zamerateľní. Nakoniec sa mi to podarilo na len o kúsok nižšie, kde sa otáčali transportéry.

Práve kontrolujem a je tam číslo 6000. Bol som zamestnaný prekladom z bosenčiny, takže mi uniklo, že to číslo je určite privysoké. Mám tak fotky, ako aj negatívy. Pokúsim sa dohodnúť ešte tu v KE s niekým.

Inak, kto sa zamýšľal nad tým, aký je rozdiel medzi bosenčinou, srbčinou a chorvátčinou, tak príklad za všetky "železničná stanica":
bosenčina- željeznička stanica ("lje" ako "ľe", "ni" ako "ny")
srbčina- železnička stanica ("le" tvrdo, "ni" tvrdo)
chorvátčina- kolodvor

Aj keď v mnohých prípadoch sú slová úplne identické, rozdiely sú najmä v spojeniach "e"/"je"/"ije", domáci okamžite spoznajú, odkiaľ kto pochádza.