2. časť- 1. deň v Bosne
V Međudogí som síce nemal žiadne zjavenie, v tomto medzinárodnom mestečku v pravom zmysle slova však bola zvláštna atmosféra-bolo to cítiť vo vzduchu. Pocity boli o to silnejšie, že všade naokolo bola kvôli horúcemu podnebiu hlina sfarbená do červena a atmosféru dotvárali neodmysliteľné obrovské cikády, ktoré v noci tak hlasno cvrlikali, že sa nedalo spať. Ešte v tento deň som si na hlavnej ulici na dlažbe odfotil nadrozmernú cikádu, ktorá mala na dĺžku viac ako 10 cm. Tento podarený makrosnímok som neskôr nazval „Međugorská cikáda“. Odfotografoval som si aj budovu „Hercegovačka banka“, ktorá sa podobala na menší rodinný domček. Zaujímavosťou pobytu v Međugorí bolo, že sme sa vlastne nachádzali na území okupovanom Chorvátskom, takže tu okrem bosnianskohercegovinskej konvertibilnej marky a nemeckej marky platila aj chorvátska kuna. Keď som si kupoval telefónnu kartu do verejného automatu, bol som šokovaný predajom karty spoločnosti „Hrvatska pošta i telekomunikacije“ s reklamou na múzeum v Záhrebe. Ďalšie prekvapenie nastalo v podobe kúpy poštových známok na „Pozdrav z Hercegoviny“-takisto chorvátskych, s vyobrazením ceny chorvátskej kuny. Prvú noc v tejto zvláštnej krajine som spal hneď v prvom, náhodne navštívenom dome, v ktorom za nocľah hlava rodiny Vasilj nechcel peniaze, pretože nemal pre mňa posteľ, takže som ako vítaný hosť po dobrej večeri a obsiahlej debate spal na gauči v kuchyni. Skoro ráno som sa však vybral so svojím obrovským batohom na autobus do Mostaru, na chodbe som však nechtiac rozbil nízko umiestnenú lampu. Zo slušnosti som bez mihnutia oka nechal 20 kún, čo bolo cca 120 Sk. Žiadne cestovné poriadky neexistovali, v cestovnej kancelárii sme sa ešte deň predtým dozvedeli len, že „ráno by mali ísť dva autobusy...“. Našťastie po hodine čakania som sa autobusu dočkal a obzeral si zvláštny tvar cestovného lístka a lístka za batožinu. Vtedy som ešte vôbec netušil, že každý jeden autobusový spoj má vlastný druh, ceny cestovných lístkov a diktuje svoje podmienky. Ale o tom potom...
V Međudogí som síce nemal žiadne zjavenie, v tomto medzinárodnom mestečku v pravom zmysle slova však bola zvláštna atmosféra-bolo to cítiť vo vzduchu. Pocity boli o to silnejšie, že všade naokolo bola kvôli horúcemu podnebiu hlina sfarbená do červena a atmosféru dotvárali neodmysliteľné obrovské cikády, ktoré v noci tak hlasno cvrlikali, že sa nedalo spať. Ešte v tento deň som si na hlavnej ulici na dlažbe odfotil nadrozmernú cikádu, ktorá mala na dĺžku viac ako 10 cm. Tento podarený makrosnímok som neskôr nazval „Međugorská cikáda“. Odfotografoval som si aj budovu „Hercegovačka banka“, ktorá sa podobala na menší rodinný domček. Zaujímavosťou pobytu v Međugorí bolo, že sme sa vlastne nachádzali na území okupovanom Chorvátskom, takže tu okrem bosnianskohercegovinskej konvertibilnej marky a nemeckej marky platila aj chorvátska kuna. Keď som si kupoval telefónnu kartu do verejného automatu, bol som šokovaný predajom karty spoločnosti „Hrvatska pošta i telekomunikacije“ s reklamou na múzeum v Záhrebe. Ďalšie prekvapenie nastalo v podobe kúpy poštových známok na „Pozdrav z Hercegoviny“-takisto chorvátskych, s vyobrazením ceny chorvátskej kuny. Prvú noc v tejto zvláštnej krajine som spal hneď v prvom, náhodne navštívenom dome, v ktorom za nocľah hlava rodiny Vasilj nechcel peniaze, pretože nemal pre mňa posteľ, takže som ako vítaný hosť po dobrej večeri a obsiahlej debate spal na gauči v kuchyni. Skoro ráno som sa však vybral so svojím obrovským batohom na autobus do Mostaru, na chodbe som však nechtiac rozbil nízko umiestnenú lampu. Zo slušnosti som bez mihnutia oka nechal 20 kún, čo bolo cca 120 Sk. Žiadne cestovné poriadky neexistovali, v cestovnej kancelárii sme sa ešte deň predtým dozvedeli len, že „ráno by mali ísť dva autobusy...“. Našťastie po hodine čakania som sa autobusu dočkal a obzeral si zvláštny tvar cestovného lístka a lístka za batožinu. Vtedy som ešte vôbec netušil, že každý jeden autobusový spoj má vlastný druh, ceny cestovných lístkov a diktuje svoje podmienky. Ale o tom potom...
). Bola to tŕnistá cesta, pretože cesta kvôli obchádzke popri celej západnej bosnianskej hranici a v blízkosti Jadranského mora až na samý južný cíp Bosny trvala len s malými prestávkami na WC celkovo 30 hodín. Na chorvátsko-(ne)bosnianskej hranici nás podľa očakávania kontrolovali len chorvátski vojaci a ďalej sa už šlo bez stresov po veľmi úzučkých cestičkách až do cieľového miesta. Zaujímavosťou v 11 km páse medzi hranicou a mesteškom Ljubuški boli ojedinelé domy a pri každom z nich drahé Mercedesy najvyššej triedy. Po dorazení do cieľa nás zasa v Međugorí prekvapili všade naokolo poodstavované autobusy všakovakých značiek doslova z celého sveta a uličkami minimestečka sa prechádzali ľudia azda všetkých pletí a rôznych náboženstiev. Vydýchneme si a v rozprávaní pokračujeme zajtra. 
...
Sarko
Ja vrelo odporúčam omrknúť sarajevskú električkovú sieť. Trakčné stĺpy s "pamiatkami" po projektiloch, záplaty na cestách po bombách a poškodené koľajnice po vybuchnutých granátoch... Takýto obrázok nájdete aj dnes, po 8. rokoch od občianskej vojny. Väčšia časť električkovej siete sa tiahne pozdĺž širokého bulváru (Bulevar Meše Selimovića; Zmaja od Bosne) až do kúpeľného mestečka Ilidža a v centre s jednosmernou okružnou traťou po uliciach Obala Kulina bana, Mula Mustafe Bašeskija a Ulica Maršala Tita, s odbočkou ku Žel. stanici. Obyvatelia po vojakoch UNPROFOR dodnes pre Bulevar Meše Selimovića používajú výraz "Sniper Alley"...
V súčasnosti pozostáva električková sieť z 8 liniek s ich celkovou dĺžkou 54,9 km, výpravou 45 elekričiek a 197.000 prepravených obyvateľov denne. Vozidlový park sa skladá z typov K2, KT8D5 a viedenských "kinder jajo"-súprav C1+c1 (motorák s vlekom), trolejbusov Sanos 115, Sanos 200, Škoda 14Tr, 14TrReko, 21Tr, Šeal a MAN, minibusov Otoyol a viac ako 50 značiek a typov autobusov z celého sveta. V minulosti v Sarajeve premávali aj eĺektričky prezývané "vašingtonac"-vyradené PCC z Washingtonu, neskôr prerobené aj na kĺbové (z dvoch sólo), "londonac" a "čardak"-double deckery z Londýna zn. "Gardner" a "Layland". V trolejbusovej doprave sa do vojny vyskytovala ruská značka ZiU.
Vyberám úryvky z dokumentu "Sarajevo 1992-1996":
"Už od prvej hodiny okupácie dňa 5.4.1992 sa po neustále zvyšujúcom počte motorových vozidiel zmenil ich počet zo 105.000 na 5.000, z 200 liniek mestskej dopravy zostala len jedna a zo 6.000 vozidiel MHD ich zostalo sotva 60. V máji 1992 bol bombardovaný vozidlový park MHD, kedy bol poškodený veľký počet autobusov, električiek a trolejbusov. Trolejbusová sieť sa stala nepoužiteľnou. Fungovalo len niekoľko autobusov a električiek pod podmienkou, ak mali naftu alebo elektrickú energiu, premávali cez mesto a boli stálymi objektmi paľby. Golfy, vyrobené v Sarajeve pred vojnou sa stali najčastejším domácim dopravným prostriedkom. Kvôli veľkým rýchlostiam pred paľbou, ako i veľkému počtu vodičov bez vodičkých preukazov, sa v meste už v prvých mesiacoch okupácie objavili plagáty s textom: JAZDITE OPATRNE, NEZOMIERAJTE ZBYTOČNE. Najviac zastúpené v doprave boli biele vozidlá s označením UN, ktoré tiež zrazili nemalý počet obyvateľov Sarajeva. Sarajevo, ktoré sa rozprestiera v údolí obklopené okololitými kopcami a pozdĺž tečúcou riekou Miljacka bolo okukpované a obkľúčené srbskými teroristickými vojskami s 260 tankami, 120 mínomentmi a nespočetného množstva zbraní menšieho kalibru v období od 2.5.1992 do 26.2.1996, t.j. 1.395 krušných dní. Mesto sa denne nachádzalo pod neutíchajúcou streľbou a dopadom okolo 4.000 granátov denne. Medzi cieľmi sa okrem civilistov objavili aj nemocnice, školy, mešity, kostoly, synagógy, pôrodnice, knižnice, múzeá-miesta, na ktorých sa obyvatelia zhromažďovali v rade na chleba a vodu. Najpostihnutejšie a najviac zničené sídlisko Grbavica opúšťa ustupujúci agresor dňa 19.3.1996. Zabitých bolo 10.615 ľudí, z toho 1.601 detí a ranených bolo viac ako 50.000 obyvateľov, z ktorých je väčšina doživotnými invalidmi. Z pol miliónového veľkomesta sa aj napriek tomu stalo mesto so sotva 200.000 obyvateľmi. Sarajevo drží smutný rekord v najdlhšej okupácii v novodobej ľudskej histórii..."
KENTAURI
"Pri príležitosti akcie JEDAN KRUG ZA SARAJEVO (Jeden kruh pre Sarajevo), obyvatelia európskych miest zaplatili jedným cestovným lístkom, čo bolo zamerané na obnovu mestskej dopravy v Sarajeve. V rámci prezentácie totožného projektu v Sarajeve boli zo zničených električiek vytvorené sochy 'Centaurus v boji', ktoré sa mali presúvať mestom po električkových koľajniciach. UNPROFOR nemohol garantovať bezpečnosť centaurov od paľby gránátmi, preto muselo dôjsť k urýchlenému stiahnutiu na bezpečné miesto."
Ku dielu "Kentauri" len toľko, že išlo v postate len o rám na podvozkoch a plechovými bočnicami pod rámom. Na voľnej ploche rámu boli vytvorené z rôznych súčiastok a drôtov dve plastiky pripomínajúce kone. Všetko som v auguste 1998 nafotil, takže ak mi niekto preskenuje fotografie, môže sa to objaviť vo fotogalérii.