PKP_SU_46
Z Facebooku k nehode od rušňovodiča :
Včera 29.11. som zistil, aká tenká hranica je medzi životom a smrťou. Nie kvôli mojej hlúposti, ale kvôli hlúposti človeka, ktorý si ani po 5 hodinách od nehody neuvedomil, čo spôsobil a čo sa ešte mohlo stať, keď by hviezdy neboli správne orientované. Tie tri resp. štyri sekundy, ktoré vás delia od igelitového sáčku alebo od toho, že stretnete svojho syna, dcérku , manželku, priateľov, kolegov sú nekonečné a pritom neuveriteľne rýchle.
Ten ťuk vypínačom diaľkového reflektoru, keď sme prešli okolo dopravne vo V. Kozmálovciach, to chytenie brzdiča a brzdenie na 80 km/h, tie stlačenia tlačidla trúby , ten prvý pohľad, keď sa Vám niečo nepozdáva na odrazkách cez koľajnice, ten rýchly vrtivý pohyb rukou do rýchlobrzdy , následný môj výkrik "utekajme" a otočenie sa okolo sedačky , otvorenie dverí, to ochranné prikrčenie v medzistene a krytie si hlavy, ten náraz a sypanie sa niečoho na Vás...... a nakoniec otázka: Maríán, žiješ???
Následný prechod cez strojovňu, výjdenie z loko a objatie sa s kolegom, že to nieje sen, že žijeme, a kontrola súpravy a cestujúcich .... to všetko ide automaticky samo.
Hockde v týchto riadkoch by sa stala chyba, tak to mohlo toho 29.11. vyzerať ináč.
A prečo to všetko, no lebo ľudská hlúposť.
Osobne laminátky nemusím ,ale táto 240 081 0 navždy zostane v mojom srdci, tak ako dátum mojeho druhého narodenia. 29.11.2013 .
autor: Peter Wágner
Včera 29.11. som zistil, aká tenká hranica je medzi životom a smrťou. Nie kvôli mojej hlúposti, ale kvôli hlúposti človeka, ktorý si ani po 5 hodinách od nehody neuvedomil, čo spôsobil a čo sa ešte mohlo stať, keď by hviezdy neboli správne orientované. Tie tri resp. štyri sekundy, ktoré vás delia od igelitového sáčku alebo od toho, že stretnete svojho syna, dcérku , manželku, priateľov, kolegov sú nekonečné a pritom neuveriteľne rýchle.
Ten ťuk vypínačom diaľkového reflektoru, keď sme prešli okolo dopravne vo V. Kozmálovciach, to chytenie brzdiča a brzdenie na 80 km/h, tie stlačenia tlačidla trúby , ten prvý pohľad, keď sa Vám niečo nepozdáva na odrazkách cez koľajnice, ten rýchly vrtivý pohyb rukou do rýchlobrzdy , následný môj výkrik "utekajme" a otočenie sa okolo sedačky , otvorenie dverí, to ochranné prikrčenie v medzistene a krytie si hlavy, ten náraz a sypanie sa niečoho na Vás...... a nakoniec otázka: Maríán, žiješ???
Následný prechod cez strojovňu, výjdenie z loko a objatie sa s kolegom, že to nieje sen, že žijeme, a kontrola súpravy a cestujúcich .... to všetko ide automaticky samo.
Hockde v týchto riadkoch by sa stala chyba, tak to mohlo toho 29.11. vyzerať ináč.
A prečo to všetko, no lebo ľudská hlúposť.
Osobne laminátky nemusím ,ale táto 240 081 0 navždy zostane v mojom srdci, tak ako dátum mojeho druhého narodenia. 29.11.2013 .
autor: Peter Wágner
draxter