Trošku offtopic, ale spýtam sa. V Prahe je stanica Praha Holešovice a asi 500 metrov od nej malá zastávka Praha Holešovice. Mám pocit, že kedysi bola v CP označená ako Praha - Holešovice zastávka. V súčasnom CP sú ale obe značené ako Praha Holešovice. Príde mi to dosť mätúce. Ako má neznalý človek vedieť, z ktorých Holešovíc mu pôjde vlak ak chce ísť smerom na Kralupy? Problém robí aj vyhľadávač spojení cp.sk , ktorý mi ponúka čas na prestup na Holešoviciach 7 min, no za tento čas by som sa mal presunúť z jednej stanice na druhú, čo je dosť nereálne.
Vladimír
Ako laik sa pýtam, čo potom tvorí hranicu zvládnuteľnosti rozumovo spracovať úkon? A kto to posudzuje. Ukazuje sa napríklad, že v tejto diskusii by sme zrejme väčšina dokázali zhodnúť, že 12-ročné dieťa si BČK samo kúpiť bez problémov môže. Oukej, a čo 10-ročné? A čo sedemročné? Podľa čoho stanoviť hranicu? Fakt ma to úprimne zaujíma.
Napríklad v Nitre sa doteraz BČK nevydávali na základe vypísanej žiadanky, ale písomnej zmluvy. Bol právny názor, že s maloletými písomné zmluvy uzatvárať nemožno. To je už aj tak pasé, pretože sa v rámci unifikácie s inými dopravcami prechádza na systém žiadaniek. Právnici sa vyjadrili, že ktokoľvek donesie žiadanku a vyhlási, že je podpísaná osobou staršou ako 16 rokov (v praxi to overiť či dokázať nejde), treba mu BČK vydať. Dobre, kartu teda vydáme aj šesťročnému... Ale poďme ďalej - s používaním karty sú spojené aj menej rutinné operácie ako napr. reklamácia, vrátenie zálohy, storno predplatného lístka. Uvažujem dobre, že ak som kartu vydal šesťročnému dieťaťu, tak je mojím zákazníkom ono a teda s ním môžem jednať aj o všetkých ďalších náležitostiach? Z právneho hľadiska zrejme áno, no mne z toho jednak behajú zimomriavky. Komických situácií (tato dobije synovi kartu a ctihodný syn si na druhý deň požiada o vrátenie kreditu v hotovosti, aby mal na chlast a sám cestuje načierno) som v praxi zažil dosť. A zrejme ešte zažijem