V dnešnej prvej časti trojdielneho článku o manchesterských električkách sa pozrieme na to, ako Manchestru podarilo zlikvidovať druhý najrozsiahlejší električkový systém v Británii.
Manchester – niečo vyše polmiliónová metropola v stredozápadnom Anglicku – je centrom zhruba 2-miliónovej aglomerácie. Je teda o trochu väčší ako Bratislava, avšak aglomerácia (vlastne súvislá zástavba, kde druhá strana ulice je už iné mesto – to si však návštevník bežne neuvedomuje) je oproti bratislavskému kraju podstatne väčšia. Napriek tomu je dobré si tieto dve mestá porovnať.
Začnem históriou. Ako všetky stredné a veľké mestá v Británii, existoval v Manchestri rozsiahly systém električkovej dopravy, a to v rokoch 1901 – 1949. Svoj vrchol dosiahla táto historická etapa električkovej dopravy v roku 1928, keď sieť dosiahla dĺžku 470 km. Na 46 linkách premávalo 953 električiek, ktoré prepravili v spomínanom roku 328 miliónov cestujúcich. Pri týchto číslach nie je prekvapujúce, že išlo o druhý najväčší električkový systém v Británii po Londýne. Len ešte doplním, že na 3. mieste bol Glasgow (cca 160 km) a na štvrtom Birmingham (necelých 130 km).
Pôvodná manchesterská električka č. 765 na krátkej trati v Heaton Parku v Manchestri. Jednopodlažné električky boli v Manchestri výnimkou a jazdili len na linke 53, ktorá prechádzala pod nízkym podjazdom. |
Stred Manchestru a jeho južné centrum mali jednu z najhustejších sietí električiek v UK. Trate boli prepojené so susednými mestami, niekde manipulačne, niekde prechádzali električky na pravidelných linkách vzájomne aj k „susedom“. K týmto mestám patril Stockport (dnes tam električky nie sú a veľmi by ich chceli), Salford, Oldham, Ashton, Hyde, Rochdale (a v týchto mestách už opäť električky sú, alebo aspoň blízko, čo je prípad Hyde) a aj ďalšími, ako napr. Middleton, blízko Bury a Rochdalu, kam sa už električka plánuje.
Úpadok manchesterských električiek prišiel veľmi rýchlo. Už v 30. rokoch začalo veľké rušenie – rozsah siete klesol pod 100 km v roku 1938. Rozhodnutie o úplnom zrušení električiek v Manchestri a ich nahradení trolejbusmi a autobusmi prišlo 7. júla 1937. Len druhá svetová vojna a nedostatok pohonných hmôt koniec o trochu oddialili. Električky síce prežili ešte 2. svetovú vojnu, ale ich nevyhnutý koniec prišiel 10. januára 1949, keď ako posledná „zatiahla“ do vozovne električka #1007. Ale zvyšky po pôvodnom električkovom systéme sa ešte aj v roku 2000 dali nájsť.
Zvyšky koľají pred opustenou bývalou vozovňou električiek v Eccles. |
Príčiny konca električiek v UK sú všeobecne známe. Predovšetkým automobilová loby mala záujem, aby sa ľudia vozili vo vlastných autách. Vtedy ešte panoval idealistický názor, že ulice po odstránení električiek budú pre individuálnu automobilovú dopravu (IAD) dostatočne kapacitné. Trate ani vozidlový park sa v Manchestri veľmi nemodernizovali a tak ich zrušenie vlastne privítali skoro všetci. Verejnosť bola rada, že sa zbavila nemoderného dopravného systému, naviac pomalého, čo bolo dané konštrukčne i státím v zápchach spolu s IAD. S rovnakým nadšením, ako sa kedysi pustili do výstavby a neskôr rušenia električiek, s nadšením začali s budovaním moderných trolejbusov, ktoré vyšli do ulíc mesta prvýkrát 1. marca 1938.
Pre typický mantinelizmus, pre Britov charakteristický, sa s rovnakým nadšením pustili aj do likvidácie trolejbusového systému, ktorý sa stal zrazu nemoderným. A taktiež po necelých 30 rokoch dožil a nikomu sa pri uprednostňovaní IAD do investícií na rekonštrukciu trolejového vedenia, meniarní a samotných vozidiel nechcelo. V Manchestri vlastne premávala len jedna generácia trolejbusov a po ich zostarnutí boli namiesto náhrady novšími vozidlami jednoducho zlikvidované i s celým systémom. Stalo sa tak 31.12.1966. Pre úplnosť len dodám, že manchesterské trolejbusy mali naraz maximálne 9 liniek označených – pre Bratislavu dôverne známymi – číslami 210 – 219.
Trolejbus BUT Burlingham na linke 217.
Foto © P. J. Thompson
|
Jediným kladom, z ktorého by sme si mohli zobrať príklad aj v súčasnosti, bol fakt, že trolejbusy boli vybavené batériami, ktoré umožnili manipulovanie vo vozovni (nebolo treba toľko výhybiek) a v meste obídenie prekážky, prípadne obrat na trase pred vzniknutou prekážkou. Inak však, podobne ako v prípade električiek, smutná kapitola.
Bez električiek i bez trolejbusov
Po zrušení trolejbusov sa od začiatku roka 1967 Manchester stal čisto autobusovým mestom. Diaľkovú a regionálnu dopravu zabezpečovali okrem autobusov aj vlaky, ktoré však cez centrum netranzitovali, ale boli ukončené v troch slepých koncových staniciach. Vzdialenosti medzi nimi neumožňovali peší prestup, tobôž s batožinou. K ďalšiemu zhoršeniu situácie došlo po tom, čo bola stanica Manchester Central zrušená vrátane celej trate k nej. Pritom sem zachádzali diaľkové vlaky vrátane smeru z Londýna, predovšetkým tie patriace pôvodne spoločnosti Midland Railway. Stalo sa tak v júli 1968, potom do stanice zachádzali už len lokálne vlaky, ale ani to netrvalo dlho a 5. júla 1969 bola premávka na tejto manchesterskej hlavnej stanici ukončená. Keďže ide o architektonicky cennú budovu, stalo sa z nej výstavisko G-Mex (Greater Manchester Exposition Centre). Vlaky boli presunuté do malej priebežnej zastávky Manchester – Oxford Road a veľkej stanice Manchester Piccadilly. Ďalšia veľká stanica Manchester Victoria je vzdialená – pomeriavané dnešnou električkou – 4 zastávky, podľa turistických sprievodcov sa uvádza peší presun 15 – 20 min., čiže naozaj nič pre cestujúcich s batožinou. Cestujúci boli odkázaní na autobusy, shuttle-busy, taxíky, čo viedlo k úplnému zahlteniu centra mesta. Naviac došlo v celej manchesterskej aglomerácii k rušeniu aj ďalších železničných tratí, čo len ďalej presúvalo cestujúcich do autobusov a IAD. Napriek budovaniu diaľnic, vynechávajúcich centrum mesta, zápchy sa v celej manchesterskej aglomerácii stali už v 80. rokoch neúnosnými.
Budova bývalej hlavnej stanice Manchester Central, dnes výstavisko G-Mex pri zastávke Deansgate – Castlefield. |
Čo s tým? Prvou myšlienkou na riešenie nepriaznivej situácie, ktorá sa objavila už začiatkom 70. rokov 20. storočia, bolo prepojenie staníc Victoria a Piccadilly podzemnou železnicou. Tu by som začal porovnávanie s Bratislavou. Aj v Manchestri chceli metro. Ale ani tu nedostali od vlády žiadne záruky financovania. Napriek nepochybne bohatšej Británii, a vyše dvojmiliónovej aglomerácii, v tejto situácii už ďalej o metre v Manchestri neuvažovali. Ako jediný moderný a kapacitný dopravný prostriedok prichádzala ekonomicky do úvahy električka. Tá mala jazdiť po uliciach, ale mala nahradiť i niektoré železničné trate a obnoviť prevádzku na tratiach dávnejšie zrušených. Priaznivcov tram-trainu sklamem, všade kde električky využívajú bývalé železničné trate, jazdia len električky. Žiadne využívanie tej istej koľaje električkou i vlakom neexistuje. Tam, kde to priestorové pomery neumožňovali (hlboký zárez, úzky most), sú na jednom dráhovom telese dve jednokoľajné trate. Teda jednu koľaj využíva vlak a druhú električka ako dva navzájom nezávislé systémy. Zároveň sa ukázalo ako veľmi múdre rozhodnutie, že napriek zrušeniu mnohých železničných tratí sa telesá tratí vrátane mostov a tunelov zachovali. Väčšinou sa z nich stali chodníky alebo cyklotrasy, krásne zarástli zeleňou a počas svojho pracovného pobytu v Manchestri som ich rád využíval na prechádzky. Takže pre električky tu vlastne zostal zachovaný koridor, stačilo vyklčovať náletovú zeleň a trasa pre stavbu bola pripravená. Nebolo treba vyhadzovať od nikade autá, tým sa priestor po zrušených železniciach našťastie zabrať nepodarilo.
Elektrický vlak do/z Bury na stanici Victoria. Po prestavbe na električku koľaje na tomto mieste pokračujú doľava a cez bočnú stenu stanice sa dostanú do ulíc Manchestru. |
Matej78