Discussion Forum › General Discussion

http://technet.idnes.cz/povedena-oprava-tramvajove-trati-na-petriny-fmy-/tec_reportaze.aspx?c=A151031_192447_tec_reportaze_rja
75 mil Kč/kilometer
Akú dĺžku má rekonštruovaná trať pod hlavičkou Dúhy?

A preto čakáš, že podnik bude pozostalým kondolovať pri každom výročí tejto nehody, alebo ako? A to o base, zodpovednosti a podobne... Uvedomuješ si v ktorom roku sa to odohralo? V čase, keď bez stopy mizli nie len dokumenty, spisy a fotky, ale aj ľudia. Si si istý, že by si v čase normalizácie uvítal akýkoľvek súdny proces? Nehovoriac o tom, aká medializácia a verejný záujem by sa s ním spájala...

Nesuhlasim, nehoda je sucastou historie DPMK. Chapem, ze vzhladom na dobu a zlikvidovanie dokazov uz vysetrovanie asi vela noveho neprinesie. Ma to ale byt prave memento pre podnik, aby uroven udrzby bola na vysokej urovni a vzhladom na neudrzbu trati ma prekvapuje, ze to podnik berie na tak lahku vahu. Ked pises, ze mnohym zovrelo zadok, to je len dobre, skoda ze par ludi za to neskoncilo v base. Ta zodpovednost dnes je rovnaka a to si vsetci musia uvedomit.

Pridám k tejto smutnej téme pár riadkou. S Martou Lilekovou som začínal v DPMK ako brigádnik - revízor, keď spustili štikačky. Neskôr sme boli spolu v kurze na vodičák električky, ja som jazdil popri výške ako brigádnik, ona ako trvalý zamestnanec. V ten deň havárie som ráno práve išiel po Švermovej od Komenského na prednášky, oproti som stretol kolegu a povedal čo sa stalo. Šiel som tam, bolo to hrozné. Dodnes vidím ten zadný voz položený na prednom, opretý o stromy. Poobede mi volal hlavný výpravca, že či nemôžem prísť zajtra ráno do práce, že má neobsadenú službu. Za Martu Lilekovú.... Zadelenie sa robilo vždy na dva dni dopredu. Zobral som to, ale s podmienkou, že nie šesťku. Na tej linke aj skúsení vodiči sa po nehode istý čas báli jazdiť, museli zaskakovať chlapi z ľahkej a ťažkej údržby. Keď som asi po týždni išiel brigádovať prvý raz na šestku, tak som schádzal ten kopec asi päťkilometrovou rýchlosťou. O pár dní nato som viezol dvojičku štvorku plnú cestujúcich - bolo to podvečer, všetci išli na lampiónový sprievod do mesta /oslavy VOSR/, pri Astórii pred zastávkou pri brzdení som prepálil trolej - neklamem, keď napíšem, že do 10 sekúnd bolo 200 ľudí zo súpravy von, ani som snáď dvere nemusel otvoriť. Bola to šľaha, iskrenie, všetci si spomenuli na Amfik spred pár dní a od strachu vyskakovali von. A na záver - pár razy sa mi stalo, že začali vozy "utekať", zadný napríklad tlačil sám od seba predný. Bolo potrebné ihneď vypnúť riadenie a opäť naštartovať, a zabrzdiť. Tak to učili chlapi z dielní, vraj to robilo, keď sa zlepil palec zrýchlovača. Muselo sa vyprázdniť súpravu, ďalší voz Vás odtlačil na konečnú, a po vozy si prišla dieľňa. Pokiaľ sa pamätám, bola to v tom období častá porucha....

S499.1023 Dakujem za pomoc. Aspon si to dal na pravu mieru. Podclanok od Lukasa Mattu tam uz ani nemal byt a vyzera to dost blbo aj s tym nadpisom. No nic, ked sa k tomu vyjadril aj superodbornik snad na vsetko

Vyšetrené a uzavreté to bolo!
Že ako, to už je druhá vec, áno zodpovedá to aj dobe a určite každý, kto sa vtedy "obšmietal" okolo tohto prúseru mal vtedy plné gate, od vedenia DP až po posledného človeka na údržbe vozov. Do basy sa mohol dostať kde, kto a určite im odľahlo, keď to takto dopadlo, inak by padali hlavy, to už nebola maličkosť, vtedy aj za menšie "prkotiny" bola tvrdá basa.
Inak možnosť obnoviť vyšetrovanie stále snáď aj je, ak by bol na to naozaj pádny dôvod, ak by sa povedzme rodina zosnulej vodičky rozhodla očistiť jej meno. Lenže to už je tak robota pomaly pre forenzných detektívov, dokumenty neexistujú, dôkazový materiál taktiež, ostali už len svedkovia a hypotézy. A pokiaľ nie je vážny záujem sa ku tomu vracať, tak nie je dôvod nič otvárať a obnovovať vyšetrovanie. Toto svedectvo ale nemusí byť posledné, možno to povzbudí ešte niekoho po rokoch prehovoriť.
A za druhé, čo má s tým terajšie DPMK? Absolútne nič! Ako spomenul Veteran, sústrasť vtedy vyjadrili v novinách, to bola bežná prax a muselo to stačiť. Vymoženosti dnešnej demokracie boli neznámy pojem... ?

http://kosice.korzar.sme.sk/c/8054229/vodicka-za-elektrickou-smrti-neverim-vo-vinu-kolegyne.html smutne ze dodnes to nie je vysetrene a dpmk sa tomu vyhyba ako vos chraste a co je najsmutnejsie necitia ziadnu vinu a zodpovednost a potrebu sa oficialne ospravedlnit.. https://www.youtube.com/watch?v=KZokWYY8vk4 https://www.youtube.com/watch?v=WFsZc-kBwHw ?

Existujú aj také (napríklad na ešusoch). Ale musia byť zhadzované trocha inak, ako prepálením poistky.
Podstatné je, že koľajovky na vozidlách MHD sú už desiatky rokov elektromagnetické (a chudák tatramat110 by sa zbláznil, keby vedel, že zo začiatku bývali napájané brzdovým prúdom) a nejaké úvahy "podľa mňa by to malo byť tak alebo onak" na tragickej udalosti spred skoro štyridsiatich rokov nič nezmenia.

A z coho by potom bola napajana? Alebo si myslis, ze magnetka je z pernamentneho magnetu? Na margo zavesu na elektromagnet sa nevyjadrujem...

Mne logika hovori, ze by to malo byt presne naopak. Kolajovka by mala byt drzana hore pomocou elektromagnetu a pri hocijakej polohe ju zhodit na kolajnice a zastavit elekteicku. Vyhodi poistku a kolajovky by okamzite zastavili elektricku.

Koľajovky sú istené poistkami 60 A pre každý podvozok. 100 A poistkou je istená celá 24 V sieť vozidla.
Odber koľajoviek neprepáli trolej ani nevyrazí meniareň, keďže sú na úplne inej napájacej sústave.

Mam to chapať tak, že koľajovky su uistené 100A poistkou/ističom ? Nie je to trochu nebezpečne, presne pre to čo sa piše v tvojom prispevku ? Podľa mňa zachranna brzda by mal fungovať za všetkych okolnosti hoci odber prepali trolej a vyhodi meniareň. ?

Pozri, podnik mal sancu sa k tomu nejak postavit a dat vyjadrenie, urcite mohli vyjadrit v dokumente aj kondolenciu. Namiesto toho nedali vyjadrenie a len to odbili, ze uz je to uzavrete.

..inak vsimli ste si uz ,v meste mame uz vsetky 33 taskentwangen kadibudky http://imhd.sk/ke/popis-typu-vozidla/763/TWT-Pragoimex-VarioLF2.html sudruhom 3x slava! ?

Jasné, budú teraz písať kondolencie k udalosti z roku 1978... Ty si čistý magor.

Socik je uz 25 rokov prec, podnik uz davno mohol zjednat napravu. Aj v dokumente Najvacsie katastrofy Slovenska DPMK nepodal ziadne vyjadrenie ani pozostalym nevyjadril sustrat, nejaky textik v novinach je irelevantny.

Ty vôbec netušíš, ako to bolo za socíku.

50. Jeřábek: Aj ja som zažil neovládateľnú električku

(30.10.2015; Korzár; č. 251, pohoda , s. 4; bri)

K doteraz neznámym informáciám od bývalej vodičky Guziovej v kontexte oficiálnych výsledkov vyšetrovania sa pre Korzár vyjadril odborník na železničnú dopravu Igor Jeřábek. Pracoval osem rokov aj ako vodič električky, dva roky ako vodič trolejbusu a elektrické vozidlá sú jeho dlhoročný koníček.

"Električka T3, aká aj havarovala, má tri druhy bŕzd ‑ prevádzkovú elektrodynamickú, kedy sa brzdí chodom trakčných motorov v generátorickom režime, núdzovú elektromagnetickú koľajnicovú a parkovaciu čeľusťovú (mechanickú). Je vylúčené, aby električka nezastavila pri brzdení koľajnicovými brzdami, ktoré by boli v poriadku," uviedol na úvod Jeřábek. Vo svojej praxi sa však aj on stretol s viacerými technickými chybami, ktoré môžu spôsobiť neubrzditeľnosť električky. "Počas jazdy som omylom prepol prepínač smeru ("reverz"), keďže DP Bratislava v rozpore s technickými špecifikáciami namontoval na prepínač smeru páčku, hoci tú si tam má vodič dávať sám. A tak som si ju splietol so susednou páčkou kúrenia. Došlo k zlepeniu stykačov a vozidlo išlo výkonom ďalej, aj keď som brzdil koľajnicovými brzdami. K zastaveniu vozidla došlo až po vypnutí riadenia, čo je neštandardná a za normálnych okolností nedovolená obsluha." Tvrdí, že toto je možné prekonať použitím tlačidla záchrannej brzdy (kombinácia koľajnicovej a čeľusťovej brzdy). "Vodič však na toto nemá vypestované reflexy a brzdí zošliapnutím brzdového pedálu na podlahu. Aj ja som mohol v spomínanom prípade použiť záchrannú brzdu, ale reflex mi to nedovolil," vysvetlil.

Bola zatým prepálená poistka?

Keďže v prameňoch vtedajšej doby cestujúci z havarovanej električky podľa Jeřábka vypovedali, že obsluhovali tlačidlo záchrannej brzdy v priestore pre cestujúcich nad druhými dverami, a bolo to bez účinku, "dovolím si kvalifikovane predpokladať, že v diskutovanom prípade došlo k prepáleniu 100‑ampérovej poistky". Tá istí aj koľajnicové brzdy. Taktiež z vlastnej skúsenosti spomenul prípad, keď dostal vozidlo so slabými čeľusťovými brzdami. "Pri jazde z kopca došlo z neznámeho dôvodu k prepáleniu tejto poistky a vozidlo pokračovalo úplne neovládateľné v jazde zo svahu. V takejto situácii nemôžete ani zvoniť, blikať, ovládať dvere, proste nič. Vozidlo sa zastavilo, až keď svah prešiel do roviny." Ak teda vodička Guziová hovorí, že cítila spáleninu po koľajnicovej brzde, je možné, že vodička havarovanej električky istý čas brzdila koľajnicovými brzdami a potom došlo k prepáleniu poistky. "Koľajnicové brzdy sa preto zdvihli späť do kľudovej polohy, keďže pominula elektromagentická sila, ktorá ich 'prisávala` ku koľajniciam," V policajnej správe sa však na základe zistení znalcov uvádza, že brzdy, poistky aj tlačidlo záchrannej brzdy pri dverách pre cestujúcich boli v poriadku. Tomu by Jeřábek vzhľadom na tie časy neprikladal žiaden význam. Upozornil napríklad aj na nezrovnalosť v Tarabových vyjadreniach, že "vodička namiesto tlačidla na koľajnicovú brzdu stlačila to na dvere". Podotkol, že dvere sa neobsluhujú tlačidlom, ale otočným prepínačom, takže "zámena s tlačidlom záchrannej brzdy je prakticky vylúčená". (bri)

Pre tych co nemaju pristup ku sprave

NEVERÍ VO VINU KOLEGYNE. VIDELA STOPY PO BRZDENÍ. ZNALEC ANI POLÍCIA NIE

Pred 37 rokmi ukončila tragická havária električky č. 6 životnú púť deviatim ľuďom a mnohým z vyše 200 cestujúcich ju navždy poznačila. Prežité traumy sa ukrývali v hlbokej intimite rodín. Až po roku 1989 sa v médiách oživovali spomienky na hrôzu emotívnymi výpoveďami účastníkov aj najbližších obetí. Objavili sa aj vyjadrenia vtedajších kompetentných, ktorí neustále pripomínali fatálne zlyhanie vodičky. Za celý ten čas sa neobjavil nikto, kto by verejne prehovoril za ňu. Ona nemohla. Marta Lileková odišla z tohto sveta krátko po prevoze do nemocnice aj s pečaťou vinná. Až teraz...

KOŠICE. Havária električky smrti č. 6 je najväčšia tragédia v dejinách mestskej hromadnej dopravy v Košiciach. Stala sa ráno pred ôsmou hodinou 30. októbra 1978. Súprava vozňov 229 a 298 pri schádzaní z kopca od novej nemocnice k Amfiteátru nabrala veľkú rýchlosť, prešla popri zastávke, v pravotočivej zákrute za ňou sa vykoľajila, prvý vozeň sa prevrátil na ľavý bok, prešla cez cestu a zastavili ju až stromy. Tam sa prevrátil aj zadný vozeň. Zo záverov policajného vyšetrovania vyplynulo, že vinníčka tejto hrôzostrašnej nehody bola vodička ‑ 26‑ročná Marta Lileková. Seba i ďalších ôsmich cestujúcich mala pripraviť o život "nepremysleným konaním a nesprávnou technikou jazdy".

Chce očistiť meno kolegyne

Pani Marie Guziová v tom čase v pracovala v dopravnom podniku ako vodička električky. Len nedávno si zaobstarala počítač. Na internete natrafila aj na článok Korzára z roku 2008 pri príležitosti 30. výročia tejto tragédie. Oživilo to jej smutné spomienky. "Ja som bola vodička električky, ktorá išla za električkou smrti. Chcem očistiť meno kolegyne, ktorá zahynula tesne pred svadbou," napísala nám. Aj po tých dlhých rokoch ju stále trápia obvinenia, že Marta nijako nereagovala a zapríčinila nehodu. Neverí, že bola vinná. A to napriek tomu, že z oficiálnych dokumentov vyplýva pravý opak.

Polícia: Vinníčkou je vodička

V uznesení polície o zastavení trestného stíhania pre smrť vinníčky z 27. decembra 1978 sa píše: "Podľa výpovedí ľudí z električky vodička pri schádzaní kopcom nechala plne zaťaženú električku dosiahnuť maximálnu rýchlosť, neskoro reagovala na vzniknutú situáciu a keď zistila, čo sa deje, konala nepremyslene. Používala nesprávnu techniku jazdy, stláčala vypínače, ktoré na zastavenie vozidla neboli dôležité a neupozornila cestujúcich ani na možnosť použitia záchrannej brzdy. V dôsledku jej konania dosiahla súprava rýchlosť 77,5 ‑ 85,9 km/h a prevrátila sa." Pri skúške bŕzd bolo podľa uznesenia dokázané, že na vozni 229 účinkovali minimálne tri zo štyroch brzdných elektromagnetov, že v čase nehody fungovali minimálne dve z troch bŕzd a pri správnom spôsobe brzdenia sa vykoľajeniu dalo zabrániť.

Znalec: Nebrzdila

V médiách si súdny znalec Alojz Taraba zaspomínal, ako za ním prišiel major z polície, že nehoda je jasná, lebo na koľajniciach bolo vidno stopy, že vodička brzdila. Taraba to spochybnil, ryhy na koľajniciach pripísal kolesám, ktoré v zákrute prekĺzavajú, lebo jedna z koľajníc opisuje menší oblúk ako druhá. V depe brzdy skontroloval ešte v ten deň. Elektrodynamická sa odskúšať nedala pre zzdeformovanosť prvého vozňa 229. Tri elektromagnety koľajnicovej brzdy boli pri skúške pomocou stykačov v poriadku, štvrtý mal odtrhnuté prívody ovládacieho prúdu. V správe sa uvádza, že bubnová čeľusťová brzda zabrzďovala aj odbrzďovala. Bolo teda "preukázané, že dve z troch jestvujúcich bŕzd boli v riadnom technickom stave a boli schopné oba vozne ubrzdiť pri riadnej činnosti vodičky". Podľa Tarabu by aj samotné koľajnicové elektromagnetické brzdy dokázali zabrzdiť rozbehnutú súpravu. Vyslovil hypotézu, že keď električka z kopca naberala rýchlosť, vodička namiesto brzdového pedála šliapla na ten, ktorým uviedla do chodu motory a tým ešte zvýšila rýchlosť. Zrejme si potom v panike poplietla aj tlačidlá a namiesto tlačidla na koľajnicovú brzdu stlačila to na dvere, ktoré sa údajne aj otvorili.

Guziová: Brzdila!

S Tarabovým tvrdením že Lileková nebrzdila, Guziová nesúhlasí. Označila ho za nezmysel. "Keď som schádzala električkou z kopca k Amfiteátru, až v kabíne som cítila typický pach spáleného kovu, ako brzdila koľajnicovými brzdami. To bolo ešte na kopci v mieste, kde sa preskúšavali brzdy. Takže nie je pravda, že vôbec nereagovala. Ona tie koľajnicové brzdy zhodila," zdôraznila. Podľa nej tasi preto, lebo na kopci pri skúške čelusťových bŕzd zistila, že nefungujú a mala asi aj problém so stykačmi, ktoré urobili električku neovládateľnou. "Takéto problémy sme mávali pravidelne," spomína Guziová. To, že sa nepodarilo ani koľajnicovými brzdami súpravu zastaviť, si vysvetľuje preťažením množstvom ľudí a v tej chvíli už veľmi zrýchľovala. Dodala, že osobne si stopy po brzdení išla hneď aj pozrieť. "Koľajnice boli v tých miestach oleštené a spálené. Keď som zišla dole, prišiel ku mne policajt. A spýtal sa ma, či ona vôbec brzdila. Povedala som mu, nech sa ide pozrieť na kopec a či cíti, ako smrdí spálený kov."

O brzdách sa šepkalo

Práve o nefungujúcich brzdách sa šepkalo hneď po tragédii. Údajne to Lileková hlásila aj na dispečing, ale vraj jej povedali, nech urobí ešte jeden okruh a potom nech príde do vozovne. Vtedajší riaditeľ košického dopravného podniku Igor Reiprich označil v roku 2008 pre Korzár špekulácie okolo zlyhania bŕzd za fámy. "Keby poruchu oznámila, bolo by to v zápise," poznamenal vtedy. Argumentoval tiež policajnou správou a protokolom Inšpektorátu bezpečnosti práce, kde sa o smrteľnom pracovnom úraze píše, že sa nezistilo zo strany organizácie porušenie žiadnych bezpečnostných predpisov. V tom istom článku ako Reiprich si na osudné okamihy zaspomínal aj jeden cestujúci. "Mám dojem, že vodička, stál som neďaleko nej, začala kričať, aby sme sa držali, lebo jej nefungujú brzdy," uviedol pán Tibor. Guziová tvrdí, že pred tragédiou mala aj ona niekoľkokrát problém so stykačom, ktorý sa 'lepil` (jazýček sa pripečie/prilepí ku kontaktu) a potom brzdový pedál nereagoval.. "Mne sa to, chvalabohu, nestalo pri jazde z kopca, len na rovine. V dielni sme sa sťažovali, že nám to nebrzdí. Uisťovali nás, že keď prejdeme cez výhybky, tak sa to pri tom natriasaní 'odlepí`. Čo keď sa 'odlepil` tiež pri vykoľajení, a tak sa už stopy po tom pri vyšetrovaní nájsť nemohli?" Doplnila, že vodiči električiek mali v tých časoch "negatívne skúsenosti s údržbou vozov. Jazdili sme aj so súpravami, ktoré neboli celkom v poriadku".

Nikdy nesvedčila

"Je zaujímavé, že mňa ako svedka nikdy nevyhľadali. V podniku som ešte nejaký čas pracovala a štyri roky nato sme sa s rodinou odsťahovali na Moravu." Nikdy jej však z pamäti nevymizne pohľad na Martu s "urvanou nohou". "Bol to šok. Hneď nato ma poslali k doktorovi. Dostávala som upokojujúce injekcie a skončila som na 'maródke`," ukončila pani Guziová svoje spomienky. Čo sa v tých osudných okamihoch pár dní pred "dušičkami" naozaj stalo, sa už nespochybniteľne nikdy nedozvieme. Vyvrátiť alebo potvrdiť oficiálne výsledky vyšetrovania nie je možné, lebo polícia v roku 1989 všetky dokumenty s dôkazmi skartovala... PETER JABRIK

foto:

Vodička Marta Lileková Haváriu električky sama neprežila.