. Ale čo už, život píše aj smutné príbehy . Je mi tých ľudí úprimne ľuto
Ak hej, tak by sme sa mohli dohodnut cez mail
Pomaličky sa vzďalujem a mačiatko pokračuje v škrabkaní. Vraciam sa do mesta, robím snímky okoloidúcich električiek, nielen domácich, ale aj pôvodom z Košíc a Viedne. Keďže košické KT8D5 kúpila a darovala vláda ČR, na kabínach vodiča sa nachádzajú veľké mosadzné štítky s veľkými písmenami: „TÁTO ELEKTRIČKA JE DAR ČESKEJ REPUBLIKY OBYVATEĽOM BOSNY A HERCEGOVINY, JANUÁR roku 1997“ a pod ním je nalepená nálepka Ústavu zdravotnej starostlivosti pracovníkov v doprave s informáciou o dezinfekcii vozidla kvôli epidémii žltačky, čo som si všimol v každom vozidle MHD. V blízkosti zastávky Park fotografujem časť poškodenej koľajnice od ručného granátu a všímam si početné asfaltové záplaty po bombách. Slnko je znova nad obzorom a tak sa vyberám na stanicu zistiť si odchody spojov späť do Međugorja. Konečne si sadám, rozhliadam sa a rozmýšľam, kde asi budem spať túto noc. Okolo mňa práve prechádza nejaké pekné dievča, ktoré oslovujem s otázkou, či mi nevie poradiť nejaké ubytovanie. Ospravedlňuje sa, že musí odprevadiť svojho priateľa na autobus, ale že sa vráti. Na ochutnávku si dávam sarajevské pivo, ktoré ma príjemne osviežilo. Dievča sa vracia a predstaví sa mi ako Sabina. Zisťujem, že vie po česky, ale keď na ňu spustím po slovensky, nerozumie mi ani slovo. Sabina ušla pred zúrivou vojnou do Prahy, kde sa usadila a živí ako módna návrhárka a v Sarajeve je na návšteve matky. Prekvapivo ma odviedla k nej na Alipašinej ulici v blízkosti centrálneho uzla Skenderija a predstavila ma ako priateľa zo Slovenska. Sabinina matka pôsobí veľmi láskavo, i keď v očiach jej vidím bôľ prežitej vojny. Aj keď nerada, niečo mi o nej porozprávala, i to, že sme v dome, na ktorý počas vojny spadlo 7 bômb, o čom svedčili všadeprítomné trhliny v múroch. Upozornila ma, že voda momentálne netečie (aj to len studená voda a len pár hodín 2x do týždňa), ale že môžem použiť vodu z veľkého hliníkového lavóra, v ktorom si robí zásobu. Plyn funguje takisto len sporadicky, nehovoriac o elektrickej energie, ktorej výpadky sú na dennom poriadku. Po očiste si líham na veľkú a mäkučkú posteľ, v rýchlosti si triedim zážitky z celého dňa, ktoré ako keby som prežil za niekoľko týždňov a okamžite usínam...
Je to veľmi dobre a pútavo písané. Verím, že sa necháš ukecať a po skončení seriálu sa to ocitne spolu s fotografickým materiálom na stránkach ako jeden článok.
Sarko
Názov tejto časti som nevybral náhodne. Je to názov rovnomennej dokumentárnej snímky režiséra Michaela Winterbottoma, jeho najznámejšieho filmu, ktorý bol natočený v roku 1997, len pár mesiacov po ústupe agresora. Woody Harrelson v ňom hrá vojnového spravodajcu, vyhrávajú nádherné skladby „Miss Sarajevo“, ktorú spevajú The Passengers a Luciano Pavarotti alebo „Don’t Worry, Be Happy“ od Bobbyho McFerrina a dokonca je možné vidieť aj zakomponované zostrihy autentických a skutočných záberov, po zhliadnutí ktorých vám naskakuje husia koža a začínate sa hlbšie zamýšlať nad životom ako takým...
Autobus, ktorým som cestoval do Sarajeva, bol tentoraz staručký Mercedes, v ktorého veľkých a širokých sedadlách s masívnymi opierkami a červenými poťahmi som sa cítil ako v lietadle. Trasa viedla v dĺžke cca 80 km cez mestá Jablanica (tu je v prielome z rieky Neretvy vytvorené krásne tiahle a uzučké Jablaničko jezero), Konjic a kúpeľné mestečko Ilidža, ktoré je vlastne „predĺženou pravou rukou“ Sarajeva. Autobus sa však na polceste pokazil, ale šikovný vodič mašinu dokázal skrotiť. Počas cesty medzi Mostarom a Jablanicou vídam prekrásnu scenériu, žiaľ, od vedľa sediacej cestujúcej sa dozvedám, že je to tzv. "death zone", kde sa počas vojny odohrali najkrutejšie boje. Nezostal tu kameň na kameni, tehla na tehle, všade naokolo sú „zvädnuté“ stožiare vysokonapäťového vedenia a široko-ďaleko nie je živej duše. Moja spoločníčka vystupuje v Jablanici a ešte mi stihne na ďalšiu 50 km cestu nezištne pribaliť cukríky, aby mi nezaľahalo v ušiach na kľukatých serpentínach... V rámci Bosny som už prešiel ďalšou "vnútroštátnou" hranicou. Republika Bosna a Hercegovina je totiž rozdelená na 5 ďalších štátov (Bosniansko-moslimská konfederácia, Republika Srbská, Chorvátmi okupované územia a OSN spravované samostatné dištrikty kresťanský Mostar a Sarajevo). Na každom území samozrejme platí iné platidlo (chorvátska kuna, nemecká marka, bosnianskohercegovinská konvertibilná marka, juhoslovanské dináre..) , iná kartová telefónna karta, 4 druhy ŠPZ (chorvátske, juhoslovanské, bosnianske a vydávané OSN-pričom len v Mostare rozdelenom medzi dva "štáty v štáte", ako som už spomínal, platia dva druhy ŠPZ). Pre cudzinca nepochopiteľné veci... Už 38 km od hranice mesta Sarajevo začíname stretávať prímestské autobusy s displejmi do miest Tarčin, Pazarič a Hadžići (odtiaľ s vetvou do Bjelašnice a Pendičići), Raskršče (odtiaľ s vetvou do 28 km vzdialeného Kiseljaku). Všetko je riadne začlenené v rámci MHD. Samotné mesto je roztiahnuté v údolí na cca 10x3 km a pri vstupe doň ma víta nápis "Dobro došli u Sarajevo!" (Vitajte v Sarajeve!). Prichádzame na železničnú stanicu, kde sa nachádza úplne vyhorená staničná budova. Po výstupe očami hltám panorámu predstaničného námestia, avšak ako prvé hľadám ubytovanie, potrebujem sa zbaviť ťažkého vaku (o úschovni batožín „prtljažnica“ môžem len snívať). Ochotný taxikár ma presviedča, že ma lacno odvezie k internátom. Došli sme o 2 ulice ďalej a pýta "samo pet maraka", čo je cca 120 Sk.. Ubytovanie "smještaj“ len „samo dvadeset maraka", čo je cca 500 Sk na noc, v centre dokonca 40 mariek, liter pitnej vody 2 marky a mám len 50 mariek... Sarajevo je sakramentsky drahé... Nakoniec to vzdávam, vraciam sa na žel. stanicu a idem sa vybrať na prvú cestu električkou. Ako prvá mi "do rany" príde K2 ev.č. 292, ex z Bratislavy na brnenských podvozkoch. Neváham a cvakám. Snažím sa zistiť, kde kúpiť lístok, najlepšie celodenný. Pani v blízkom stánku mi však len dookola opakuje "samo za jedan put, samo za jedan put" (iba jednorazový), šokovane pozerám na cenu tohto lístka (1 marka=24 Sk) a ja potrebujem toho toľko prejsť!!! Za nehorázne prachy si kupujem 2 lístky a cestujem do vozovne Alipašin most. Tam si ma unaveného a nesmierne prekvapeného berie do parády zmena zložená z vedúceho, dispečera, posunovačov a upratovačiek (Anto, Đenan, Hamida, Rušid, Seid a Ševala-mimochodom, okrem pár dielenských pracovníkov je to komplet personál vozovne). Tí ma nielen poriadne povyzvedajú, ponúkajú špeciálne pripravenú arabskú kávu, pitie a jedlo, ale dokonca navrhujú aj prenocovanie, pokiaľ sa mi do večera nepodarí nájsť nocľah. V centre mesta ma opantáva zvláštna, avšak pokojná atmosféra a v jeho samom srdci nachádzam naokolo hlavnú moslimskú mešitu, veľkú kresťanskú katedrálu, nemenej honosný pravoslávny chrám a napokon aj židovskú synagógu. Najstaršia časť mesta Baščaršija nesie výrazné znaky orientálnej architektúry, vídavam tu zahalené ženy a dievčatá v čadoroch v ruke s koránom písaným arabským písmom. V neďalekom holičstve ma cez otvorené dvere oslovuje milý postarší pán a pýta sa ma, čo hľadám. Na otázku o ubytovaní reaguje pohotovo, usádza ma do kresla a odíde sa opýtať známeho do vedľajšej budovy. Po príchode mi zvestuje „žao mi je“ (je mi ľúto), že má plný stav a nemôže ma prijať. Ešte chvíľu sa rozprávame, slnko zachádza pomaly za obzor a ja sa vraciam do vozovne. Tam už na nádvorí horí vatra, varí sa, pečie, spieva a domáci so mnou s radosťou debatujú nielen o MHD a smejú sa mi z drobných milých jazykových nedorozumení. Pred polnocou mi v hale vozovne ponúkajú sprchu, v ktorej sa však dokážem umyť len do pol pása. Do vozovne začínajú prúdiť končiace električky a posunovač Đenan, ktorý je v mojom veku mi dovoľuje manipulačnú jazdu. Keď vidí, že s ovládaním mám skúsenosti, napokon od vrátnice posunujem a spoločne pripravujeme električky na rannú výpravu. Keďže električková sieť sa nachádza na placke, električky majú slabé brzdy. Pri prvom posunovaní som šiel rýchlejšie ako som mal, na čo ma Đenan upozornil. Nerozumel som však prečo ísť tak pomaly na rovinke, no keď som pred sebou stojacou K2 takmer nezastavil a našťastie narazil len tiahlom o tiahlo, pochopil som. O 2:00 končíme, upratovačky už spia v jednej K2 na laminátových sedadlách, ostatní na stoličkách a ja dostávam jediné miesto naležato na koženkovej lavičke. Protestujem, že je to miesto vedúceho smeny, nikto ma však nepočúva a tak unavený na tomto čestnom mieste okamžite zaspávam...