Sarko
1. časť- Rozhodnutie a príprava na cestu do Bosny
Do tejto krajiny sa mi podarilo dostať len náhodou, vďaka týždňovému zájazdu organizovaného rádom Dominikánov, na ktorý ma vytrvalo prehováral kamoš-dobrodruh, ten precestoval myslím už vyše 100 krajín. Išlo konkrétne o púť na horu Podbrdo v Međugorí (-đ- čítaj medzi -ď- a -dž-), kde sa zjavuje Panna Mária a ojedinelé mesto, ktoré bolo ušetrené priamymi zásahmi dvoch po sebe idúcich vojen (občianska vojna v Juhoslávii a občianska vojna v rámci Bosny). Mňa do toho hnala v prvom rade skutočnosť jedinečnej príležitosti vidieť a zdokumentovať odpredané električky typu KT8D5 z môjho rodného mesta-Košíc. Celý "zájazd" nás vyšiel na 3 tisícky, spolu so stravou a nocľahmi dokopy za 5.000 Sk, čo vyšlo až podorzivo lacno. Prečo "podozrivo", rozpitvám neskôr. Pred odchodom sme sa dozvedeli niekoľko nemilých skutočností. Prvá bola, že Bosna a Hercegovina pre Slovákov zaviedla recipročnú vízovú povinnosť (BiH sa začala posudzovať ako krajina s výskytom moslimských extrémistov), s nekresťanským poplatkom za víza 50$ a ďalšia, že v Bosne začala zúriť Hepatitída. Nevedeli sme dodatočne zistiť ktorý typ žltačky, takže by bola potrebná očkovacia látka pre všetky typy a v nemocnici od nás za očkovanie požadovali 6000 Sk... Nakoniec sme to vyriešili vyzbrojením vlastných potravín na celý týždeň, vlastnou vodou a fľašou 70% liehu ako dezinfekcie. Ohľadne vízovej povinnosti sa organizátorom podarilo získať informáciu, že sa Međugorje nachádza na území okupovanom chorvátskymi vojakmi, pričom z južnej hranice s Chorvátskom existujú na tomto území 3 hraničné priechody (Imotski/Gorica, Vrgorac/Grab a Metković/Višići), ktoré sú vlastne priechodmi z Chorvátska do "okupovaného" Chorvátska a teda, že na tomto mieste víza nebudú potrebné. Dňa 30.7.1998 sme teda skoro ráno z košického Nám. osloboditeľov s 3 diaľkovými Karosami bez klimatizácie vyrazili na dlhú púť... Trasa cesty bola nasledovná: Košice - Milhosť/Tornyosnémeti - Miskolc - Budapest - Balaton - Letenye/Hodošan - Varaždin - Zagreb - Karlovac - Plitvice - Gračac - Knin - Kijevo - Sinj - Budimir - Zagvozd - Vrgorac/Grab - Ljubuški - Međugorje. Úmyselne som spomenul aj zaujímavé mestečká ako "Kyjevo" (bez "o" sme na Ukrajine) alebo ešte zaujímavejší "Budimir" (slovenský "Budimír" je hneď za KE smerom do PO
). Bola to tŕnistá cesta, pretože cesta kvôli obchádzke popri celej západnej bosnianskej hranici a v blízkosti Jadranského mora až na samý južný cíp Bosny trvala len s malými prestávkami na WC celkovo 30 hodín. Na chorvátsko-(ne)bosnianskej hranici nás podľa očakávania kontrolovali len chorvátski vojaci a ďalej sa už šlo bez stresov po veľmi úzučkých cestičkách až do cieľového miesta. Zaujímavosťou v 11 km páse medzi hranicou a mesteškom Ljubuški boli ojedinelé domy a pri každom z nich drahé Mercedesy najvyššej triedy. Po dorazení do cieľa nás zasa v Međugorí prekvapili všade naokolo poodstavované autobusy všakovakých značiek doslova z celého sveta a uličkami minimestečka sa prechádzali ľudia azda všetkých pletí a rôznych náboženstiev. Vydýchneme si a v rozprávaní pokračujeme zajtra. 
Do tejto krajiny sa mi podarilo dostať len náhodou, vďaka týždňovému zájazdu organizovaného rádom Dominikánov, na ktorý ma vytrvalo prehováral kamoš-dobrodruh, ten precestoval myslím už vyše 100 krajín. Išlo konkrétne o púť na horu Podbrdo v Međugorí (-đ- čítaj medzi -ď- a -dž-), kde sa zjavuje Panna Mária a ojedinelé mesto, ktoré bolo ušetrené priamymi zásahmi dvoch po sebe idúcich vojen (občianska vojna v Juhoslávii a občianska vojna v rámci Bosny). Mňa do toho hnala v prvom rade skutočnosť jedinečnej príležitosti vidieť a zdokumentovať odpredané električky typu KT8D5 z môjho rodného mesta-Košíc. Celý "zájazd" nás vyšiel na 3 tisícky, spolu so stravou a nocľahmi dokopy za 5.000 Sk, čo vyšlo až podorzivo lacno. Prečo "podozrivo", rozpitvám neskôr. Pred odchodom sme sa dozvedeli niekoľko nemilých skutočností. Prvá bola, že Bosna a Hercegovina pre Slovákov zaviedla recipročnú vízovú povinnosť (BiH sa začala posudzovať ako krajina s výskytom moslimských extrémistov), s nekresťanským poplatkom za víza 50$ a ďalšia, že v Bosne začala zúriť Hepatitída. Nevedeli sme dodatočne zistiť ktorý typ žltačky, takže by bola potrebná očkovacia látka pre všetky typy a v nemocnici od nás za očkovanie požadovali 6000 Sk... Nakoniec sme to vyriešili vyzbrojením vlastných potravín na celý týždeň, vlastnou vodou a fľašou 70% liehu ako dezinfekcie. Ohľadne vízovej povinnosti sa organizátorom podarilo získať informáciu, že sa Međugorje nachádza na území okupovanom chorvátskymi vojakmi, pričom z južnej hranice s Chorvátskom existujú na tomto území 3 hraničné priechody (Imotski/Gorica, Vrgorac/Grab a Metković/Višići), ktoré sú vlastne priechodmi z Chorvátska do "okupovaného" Chorvátska a teda, že na tomto mieste víza nebudú potrebné. Dňa 30.7.1998 sme teda skoro ráno z košického Nám. osloboditeľov s 3 diaľkovými Karosami bez klimatizácie vyrazili na dlhú púť... Trasa cesty bola nasledovná: Košice - Milhosť/Tornyosnémeti - Miskolc - Budapest - Balaton - Letenye/Hodošan - Varaždin - Zagreb - Karlovac - Plitvice - Gračac - Knin - Kijevo - Sinj - Budimir - Zagvozd - Vrgorac/Grab - Ljubuški - Međugorje. Úmyselne som spomenul aj zaujímavé mestečká ako "Kyjevo" (bez "o" sme na Ukrajine) alebo ešte zaujímavejší "Budimir" (slovenský "Budimír" je hneď za KE smerom do PO
). Bola to tŕnistá cesta, pretože cesta kvôli obchádzke popri celej západnej bosnianskej hranici a v blízkosti Jadranského mora až na samý južný cíp Bosny trvala len s malými prestávkami na WC celkovo 30 hodín. Na chorvátsko-(ne)bosnianskej hranici nás podľa očakávania kontrolovali len chorvátski vojaci a ďalej sa už šlo bez stresov po veľmi úzučkých cestičkách až do cieľového miesta. Zaujímavosťou v 11 km páse medzi hranicou a mesteškom Ljubuški boli ojedinelé domy a pri každom z nich drahé Mercedesy najvyššej triedy. Po dorazení do cieľa nás zasa v Međugorí prekvapili všade naokolo poodstavované autobusy všakovakých značiek doslova z celého sveta a uličkami minimestečka sa prechádzali ľudia azda všetkých pletí a rôznych náboženstiev. Vydýchneme si a v rozprávaní pokračujeme zajtra.
...
Sarko
Ja vrelo odporúčam omrknúť sarajevskú električkovú sieť. Trakčné stĺpy s "pamiatkami" po projektiloch, záplaty na cestách po bombách a poškodené koľajnice po vybuchnutých granátoch... Takýto obrázok nájdete aj dnes, po 8. rokoch od občianskej vojny. Väčšia časť električkovej siete sa tiahne pozdĺž širokého bulváru (Bulevar Meše Selimovića; Zmaja od Bosne) až do kúpeľného mestečka Ilidža a v centre s jednosmernou okružnou traťou po uliciach Obala Kulina bana, Mula Mustafe Bašeskija a Ulica Maršala Tita, s odbočkou ku Žel. stanici. Obyvatelia po vojakoch UNPROFOR dodnes pre Bulevar Meše Selimovića používajú výraz "Sniper Alley"...
V súčasnosti pozostáva električková sieť z 8 liniek s ich celkovou dĺžkou 54,9 km, výpravou 45 elekričiek a 197.000 prepravených obyvateľov denne. Vozidlový park sa skladá z typov K2, KT8D5 a viedenských "kinder jajo"-súprav C1+c1 (motorák s vlekom), trolejbusov Sanos 115, Sanos 200, Škoda 14Tr, 14TrReko, 21Tr, Šeal a MAN, minibusov Otoyol a viac ako 50 značiek a typov autobusov z celého sveta. V minulosti v Sarajeve premávali aj eĺektričky prezývané "vašingtonac"-vyradené PCC z Washingtonu, neskôr prerobené aj na kĺbové (z dvoch sólo), "londonac" a "čardak"-double deckery z Londýna zn. "Gardner" a "Layland". V trolejbusovej doprave sa do vojny vyskytovala ruská značka ZiU.
Vyberám úryvky z dokumentu "Sarajevo 1992-1996":
"Už od prvej hodiny okupácie dňa 5.4.1992 sa po neustále zvyšujúcom počte motorových vozidiel zmenil ich počet zo 105.000 na 5.000, z 200 liniek mestskej dopravy zostala len jedna a zo 6.000 vozidiel MHD ich zostalo sotva 60. V máji 1992 bol bombardovaný vozidlový park MHD, kedy bol poškodený veľký počet autobusov, električiek a trolejbusov. Trolejbusová sieť sa stala nepoužiteľnou. Fungovalo len niekoľko autobusov a električiek pod podmienkou, ak mali naftu alebo elektrickú energiu, premávali cez mesto a boli stálymi objektmi paľby. Golfy, vyrobené v Sarajeve pred vojnou sa stali najčastejším domácim dopravným prostriedkom. Kvôli veľkým rýchlostiam pred paľbou, ako i veľkému počtu vodičov bez vodičkých preukazov, sa v meste už v prvých mesiacoch okupácie objavili plagáty s textom: JAZDITE OPATRNE, NEZOMIERAJTE ZBYTOČNE. Najviac zastúpené v doprave boli biele vozidlá s označením UN, ktoré tiež zrazili nemalý počet obyvateľov Sarajeva. Sarajevo, ktoré sa rozprestiera v údolí obklopené okololitými kopcami a pozdĺž tečúcou riekou Miljacka bolo okukpované a obkľúčené srbskými teroristickými vojskami s 260 tankami, 120 mínomentmi a nespočetného množstva zbraní menšieho kalibru v období od 2.5.1992 do 26.2.1996, t.j. 1.395 krušných dní. Mesto sa denne nachádzalo pod neutíchajúcou streľbou a dopadom okolo 4.000 granátov denne. Medzi cieľmi sa okrem civilistov objavili aj nemocnice, školy, mešity, kostoly, synagógy, pôrodnice, knižnice, múzeá-miesta, na ktorých sa obyvatelia zhromažďovali v rade na chleba a vodu. Najpostihnutejšie a najviac zničené sídlisko Grbavica opúšťa ustupujúci agresor dňa 19.3.1996. Zabitých bolo 10.615 ľudí, z toho 1.601 detí a ranených bolo viac ako 50.000 obyvateľov, z ktorých je väčšina doživotnými invalidmi. Z pol miliónového veľkomesta sa aj napriek tomu stalo mesto so sotva 200.000 obyvateľmi. Sarajevo drží smutný rekord v najdlhšej okupácii v novodobej ľudskej histórii..."
KENTAURI
"Pri príležitosti akcie JEDAN KRUG ZA SARAJEVO (Jeden kruh pre Sarajevo), obyvatelia európskych miest zaplatili jedným cestovným lístkom, čo bolo zamerané na obnovu mestskej dopravy v Sarajeve. V rámci prezentácie totožného projektu v Sarajeve boli zo zničených električiek vytvorené sochy 'Centaurus v boji', ktoré sa mali presúvať mestom po električkových koľajniciach. UNPROFOR nemohol garantovať bezpečnosť centaurov od paľby gránátmi, preto muselo dôjsť k urýchlenému stiahnutiu na bezpečné miesto."
Ku dielu "Kentauri" len toľko, že išlo v postate len o rám na podvozkoch a plechovými bočnicami pod rámom. Na voľnej ploche rámu boli vytvorené z rôznych súčiastok a drôtov dve plastiky pripomínajúce kone. Všetko som v auguste 1998 nafotil, takže ak mi niekto preskenuje fotografie, môže sa to objaviť vo fotogalérii.