Discussion Forum › General Discussion

Vidím, že tu debata nejako stojí, takže nasledovná otázka. V maďarčine sa používajú dva druhy spojení v súvislosti s nastupovaním a vystupovaním:
1. beszáll az autóba, a taxiba, a metróba; kiszáll az autóba, a taxiba, a metróba
2. felszáll a buszra, a trolira, a villámosra, a vonatra; leszáll a buszra, a trolira, a villámosra, a vonatra
Bolo mi vysvetlované, že 1. možnosť sa používa, keď nastupujem do niečoho, kde neprekonávam výškový rozdiel (auto, metro), 2. naopak keď idem hore do busu a dole z neho. A tak ma napadlo, v súvislosti s NP vozidlami, že keď nastupuje Budapešťan do Ikarusu 412, použije výraz felszáll, alebo beszáll? Podľa vyššie spomenutej logiky by sedelo slovíčko beszáll, ale je to naozaj tak? ?

Ďakujem za upresnenie i uznanie, pár pokračovaní ešte bude.

100% jistý.
Jinak opravdu pěkné povídání. Docela rád bych se do těch míst taky podíval. A poku jde o Vítejte v Sarajevu, je jeden z nejlepších filmů, které jsem viděl.

Si si 100% istý? Ja som si myslel, že čeština používa 5. pád len v prípade životných rodov. Bosniančina/chorvátčina/srbčina ho síce má aj v prípade neživotného rodu a slovenčina 5. pád nepozná vôbec.

V češtině 5.pád, jednotné číslo: Tramvaji!

Zaujímavé. Práve robím popisy k svojim minuloročným fotkám z Katovíc (eliny Konstal 105N, 111N, 116Nd. 102Na som bohužiaľ nezastihol) a práve dnes sa tu objaví aktualizácia s týmito elinami z Krakova

Počas pobytu v Sarajeve som si všimol, že takmer každý človek, ktorého som stretol, prešiel najakým poranením. Od najbežnejších malých okrúhlych jaziev po projektiloch, až po rôzne znetvorenia. Keďže boli strašné horúčavy (okolo 45°), na ľuďoch oblečených do tielok alebo vyzlečených do pol pása, sa to nedalo prehliadnuť. Vtedy som si ešte poriadne neuvedomil, čím každý z týchto ľudí prešiel.

No ale poďme na veselšiu nôtu. Viete, že po bosniansky, chorvátsky a srbsky sa ELEKTRIČKA povie TRAMVAJ, čo je však mužského rodu?

1. p. ovaj tramvaj (tá električka)/ovi tramvaji (tie električky)
2. p. tramvaja (električky)/tramvaja (električiek)
3. p. tramvaju (električke)/tramvajima (električkám)
4. p. tramvaja (električku)/tramvaje (električky)
5. p. tramvaju! (električka!)/tramvaji! (električky!)
6. p. tramvaju (električke)/tramvajima (električkách)
7. p. tramvajem (električkou)/tramvajima (električkami)

Veru, ja som ten príspevok ledva dopísal. Teraz pozerám, že mám v ňom aj pravopisné chyby a preklepy, ale voči obsahu je to to posledné smietko na svete. Inak toto alebo budúce leto pôjdem do Sarajeva asi znova, zmapovať, aká je situácia v doprave po 6. rokoch od krutej vojny.

Shit Sarko, to je brutalne smutne... Ludsky odpad co tu vojnu vyvolal...

Mal už niekto rezortný časopis Transport o doprave?

http://www.dntransport.sk/ :o)

Je to dosť smutné . Ale čo už, život píše aj smutné príbehy . Je mi tých ľudí úprimne ľuto

To je teda technologia

http://tbus.org.uk/home.htm

Smutné svedectvá nevinných obetí otrasnej vojny v Bosne:
Toto nemôžem nechať bez povšimnutia - http://magis.creighton.edu/jrs/bosnia.html

http://magis.creighton.edu/jrs/abosnia.html
26 ročný Marijan, utečenec z obce Borovica, v ktorom dnes nikto nežije

http://magis.creighton.edu/jrs/dbosnia.html
8 ročný Nadelj prišiel vo vojne o predlaktie a oko

http://magis.creighton.edu/jrs/ebosnia.html
14 ročný Damir sa prechádzal v blízkosti svojho bidliska v Sarajeve a po našliapnutí na mínu prišiel o časť nohy

http://magis.creighton.edu/jrs/fbosnia.html
13 ročná Samra prišla o časť chodidla po hodení ručného granátu medzi deti, s ktorými sa hrala

http://magis.creighton.edu/jrs/gbosnia.html
18 ročný Hasib prišiel o rodinu a časť ľavého chodidla

http://magis.creighton.edu/jrs/hbosnia.html
16 ročný Tihomir prišiel pri výbuchu troch mín o obe predlaktia

http://magis.creighton.edu/jrs/ibosnia.html
17 ročný Ermin prežil nadhodenie mínou do výšky cca 3m s amputovanou nohou a vnútornými poraneniami

http://magis.creighton.edu/jrs/jbosnia.html
10 ročný Ermin s kamarátmi sa hrali hádzaním kameňmi do granátov pri rieke a po reťazovom výbuchu ho zasiahli črepiny do tváre a očí

http://magis.creighton.edu/jrs/kbosnia.html
18 ročný Halil má amputované ľavé predkolenie a problémy s atrofiou z protézy

http://magis.creighton.edu/jrs/lbosnia.html
22 ročná Alexandra prišla o chodidlo v mínovom poli

http://magis.creighton.edu/jrs/mbosnia.html
14 ročný Malić prežil prechod cez mínové pole, prevoz americkým vrtuľníkom na základňu, mal tú česť sa odfotografovať s princeznou Dianou, ktorá navštívila Bosnu, ale aj napriek vysťahovaniu do vládou prideleného domu si jeho vlastník nárokuje nájomné, na ktoré rodina nemá

http://magis.creighton.edu/jrs/nbosnia.html
18 ročný Njegoš prišiel o časť nohy po reťazovom výbuchu mín, jeho priateľka pri tom zomrela

http://magis.creighton.edu/jrs/obosnia.html
14 ročný Zarko prežil prechod mínovým poľom, prišiel však o časť nohy a má naručenú funciu ruky

http://magis.creighton.edu/jrs/pbosnia.html
14 ročný Boris má po explózii amputovanú nohu pod kolenom

Stránka je z roku 1998, títo mladí ľudia teda majú v súčasnosti od 14 do 32 rokov. Trauma z vojny ich však aj napriek časovému odstupu poznačila a mnohých zmrzačila na celý život.


http://www.geocities.com/bourbonstreet/bayou/4750/My_personal_war_pictures.htm
Na tejto stránke sa nachádza 18 fotografií Sarajevčana Sašu, ktorý aj za cenu rizika straty života zdokumentoval zničené mesto. Až na desiatich z nich sú vyobrazené aj zničené alebo napospas osudu ponechané električky. NA FOTOGRAFIÁCH SA NACHÁDZAJÚ AJ MŔTVE TELÁ, ODPORÚČAM LEN PRE SILNÉ ŽALÚDKY!

Saša venoval túto stránku svojej mamke, ktorá zomrela vo veku 49 rokov. Na http://www.geocities.com/bourbonstreet/bayou/4750/Sarajevo_muzika.htm píše: "Len pre Teba mama. Čo by som dal za to, aby si bola na mojom mieste..."

Mám, pošlem ich, len čo ich nechám preskenovať. Napíšem Ti mail.

Nemas aj nejake fotky, co by som mohol dat na net? Ak hej, tak by sme sa mohli dohodnut cez mail

7. časť- Divni sarajevski doživljaji /Úžasné sarajevské zážitky/

Po odchode z trolejbusovej vozovne sa vyberám na neďalekú medziľahlú konečnú zastávku Čengić Vila, kde sa chrbtom k sebe nachádzajú dve koľajové obratiská, ktoré križuje prejazdná trať z oboch strán. Vedľa nich sa nachádza útla budova – dispečerské centrum a riaditeľstvo električkovej prevádzky. Prišiel som tu na radu od priateľov z vozovne, ktorí mi na margo sťažnosti na výšku cestovného a absencie celodenného lístka odporučili návštevu ich šéfa. Aj napriek tomu, že nie som ohlásený, veľmi ochotne sa mi venuje riaditeľ ED Fahrudin Vehabović. Navzájom sa informujeme o koľajových prevádzkach v Sarajeve a na Slovensku, pričom riaditeľ ostáva prekvapený, že v Košiciach máme o 200 km liniek viac a pritom rovnakú výpravu vozidiel ako v Sarajeve. Takisto som sa nezabudol posťažovať na vysoké ceny dopravného a nad neexistenciou celodenného lístka. Informoval ma, že taký lístok síce existuje (za 96 Sk), ale len "na papieri". Popritom si opýtal môj pas a dlho ho študoval. Zasmial sa na slove "pas" (po bosniansky pasoš), čo u nich znamená "pes" a začudoval sa nad koncovkou môjho priezviska "...ký", ypsilon a navyše s dĺžňom je pre nich veľkou neznámou. Môj "psík" nakoniec koloval po celej divízii ED, až nakoniec skončil v rukách sekretárky, ktorá na príkaz riaditeľa napísala na stroji jedno potvrdenie, o ktorom som netušil. Prebrali sme ešte viacero oblastí z dopravy a vďaka veľkému záujmu som od riaditeľa dostal mnoho prevádzkových dokumentov a napokon aj podnikové publikácie. V publikácii venujúcej sa MHD počas posledného vojnového konfliktu som dostal dokonca vlastnoručne podpísané venovanie. Ešte raz sme sa vrátili k téme vozidlového parku v Košiciach a riaditeľ s veľkou pozornosťou počúva slová o dvojnásobnom prebytku električiek voči výprave a informuje sa, či by bol DPMK ochotný predať vozidlá KT8D5, o ktoré by Sarajevo malo záujem. Po súhlasnom prikývnutí nasleduje otázka, či by som bol ochotný zájsť za riaditeľom DP a potvrdiť mu svoje informácie. Nenamietam a tak sa služobným autom vyberáme na riaditeľstvo DP. Opakujem sa pred ďalšími dvoma vedúcimi predstaviteľmi, ktorí ešte počas môjho pobytu v Sarajeve DP kontaktovali košický DP a neskôr sa rozbehol kontrakt na 4 ks KT8D5. Na privolanie prichádza ešte šéf kontrolnej prepravy, ktorý podpisuje sekretárkou napísané potvrdenie a riaditeľ ED mi ho odovzdáva. Čítam a zostávam v nemom úžase: "POTVRDENIE - Pán Peter .....ký, pas č. ...., je hosťom MESTSKÉHO DOPRAVNÉHO PODNIKU Z BRATISLAVY-SLOVENSKO A V DŇOCH 3.8. a 4.8.1998 v GRAS-e SARAJEVO, PRIČOM TOTO POTVRDENIE SLÚŽI AKO CESTOVNÝ LÍSTOK!" A pod tým okrúhla pečiatka+podpisy riaditeľov prepravnej kontroly, električkovej dopravy a generálneho riaditeľa... Zmohol som sa akurát na to, že nie som z Bratislavy, ale všetci s úsmevom prikyvujú, však na tom nezáleží. Pán riaditeľ ma ešte pozýva na obed do podnikovej jedálne a napokon ma autom odváža do centra mesta, kde si robíme spoločný záber a srdečne sa lúčime. Nenachádzam slová, ako sa poďakovať... Na zástavke Baščaršija v samom srdci mesta si robím ďalší zaujímavý snímok, taliansky vojenský bojový džíp prechádzajúci popri električke typu K2, žiaľ, zatiaľ bežný tunajší obrázok. Neďaleko od tohto miesta sa nachádza zastávka Vijećnica (Radnica), pôvodná historická radnica, ktorá do vojny slúžila ako Národná a univerzitná knižnica. Na budove sa nachádza pamätná tabuľa s informáciou, že, citujem: „Táto budova bola v noci z 25. na 26.8.1991 srbskými zločincami zapálená a okrem budovy bolo zničených aj 2 milióny kníh, časopisov a dokumentov.“ Týmto aktom sa začala občianska vojna v Bosne, paradoxne hneď vedľa budovy sa nachádza most cez rieku Miljacku, na ktorom bol dňa 28.6.1914 spáchaný atentát na rakúskeho arcivojvodu a následníka trónu z habsbursko-lotrinskej dynastie Františka Ferdinanda D’Esteho, čo sa stalo zámienkou na rozpútanie 1. svetovej vojny. Pokračoval som ďalej a v úseku, kde sa jednosmerná časť trate, ktorá obchádza centrum mesta spája, som si urobil ďalšie zaujímavé dopravné snímky v pozadí so zničenými 86 metrov vysokými sarajevskými mrakodrapmi UNIS-u (United Nations International School) a budovy parlamentu (Skupština). Dve 25-poschodové mrakodrapy majú mená MOMO a UZEIR. Keď srbskí zločinci prepadli mesto, nechceli zničiť mrakodrap s menom srbského pôvodu, keďže sa však nikdy nevedelo, ktorý je ktorý, Srbi zapálili a zničili pre istotu oba. Nastúpil som do najbližšej električky, ktoré tu chodia v krátkych intervaloch a chystám sa precestovať celú električkovú sieť. Medzi Nedžarići a Ilidžou ma však kontrolujú dvaja revízori, ktorí odmietajú uznať „voľný cestovný lístok“, bez toho, že by si ho prečítali. Bosniančinu sa učím len pár dní, takže mám problém s argumentmi. Musím vystúpiť na predposlednej zastávke Stup a opäť sa snažím revízorov presvedčiť, aby si to potvrdenie aspoň prečítali, že ho potvrdil aj ich šéf. Nakoniec sa to vysvetlilo, revízori sa ospravedlňujú a napokon ma prosia, aby som im urobil spoločnú fotografiu. S radosťou im vyhovujem, konečne sa vyberám na konečnú zastávku v kúpeľnom mestečku Ilidža a v duchu dúfam, že už nenastanú komplikácie. V Ilidži to vyzerá ako vo väčšej dedinke, ale je tu apoň trochu chladnejšie (40°), v meste je o 5° viac a v prostriedkoch MHD sa nedá takmer ani dýchať. Vodiči si pomáhajú otvorenými prvými dverami aj počas jazdy, prekvapujúco aj keď sa pri dverách zdržiavajú cestujúci, ktorí však neprotestujú. Po ceste späť som vystúpil na zastávke Oslobođenje, kde sa nachádza vysoká zničená budova presscentra a koľajový triangel bez výhybiek s kúskom trate, ktorá mala ďalej pokračovať až na Aerodrom Sarajevo (Letisko). V čase mojej návštevy sa o dobudovaní tejto električkovej trate opätovne neuvažovalo. Električkovú sieť podrobnejšie približujem v príspevku #120 , preto ďalej opíšem len trolejbusovú sieť. Tá bola obnovená z darov a sponzorských príspevkov, ale len sčasti a pozostáva z hlavnej trati spájajúcej časti Drvenija a Mojmilo, pričom zhruba v polovici trate vedie severným smerom krátka odbočka do časti Otoka (Ostrov) a súčasne vozovne Alipašino polje a z konečnej v Mojmile pokračuje nový úsek trate do na konečnú Dobrinja. Nie je bez zaujímavosti, že trolejbusová prevádzka mala byť otvorená kvôli zlepšeniu dopravy behom zimných olympijských hier, ktoré sa konali vo februári 1984. Otvorenie TD bolo niekoľko krát presunuté a k otvoreniu došlo paradoxne až v novembri 1984. Pôvodná trať z centrálneho uzla Skenderija cez časť mesta Koševo až obce Vogošća však obnovená nebola, a to aj napriek tomu, že práve tento úsek spájal centrum mesta s olympijským štadiónom v Koševe. Ten sa medzitým stal hromadným vojnovým cintorínom občanov mesta. Po vojne boli obnovené linky 101 (Drvenija – Skenderija – Grbavica – Hrasno – Otoka), 104 (Drvenija – Skenderija – Grbavica – Mojmilo) a čerstvo spustená linka č. 103 (Drvenija – Skenderija – Grbavica – Mojmilo – Dobrinja), kde bolo nanovo inštalované vedenie v úseku Mojmilo – Dobrinja. Tu nachádzam obnovenie zvláštnym spôsobom. Na pôvodných, čiastočne zachovaných armatúrach (zrejme K-M), visí v dvoch úrovniach aj nové vedenie (zrejme Elektroline). Namiesto toho, aby som sa zmohol na fotografiu vedenia, zdesene pozerám na najzničenejšiu časť mesta – sídlisko Grbavica, ktorú agresor po ústupe opustil ako poslednú (podrobnejšie info v #120). V Grbavici sú úplne vyhorené celé domy a cca 15 poschodové paneláky, z väčšiny ktorých sa po bombových útokoch stali „pyramídy“. Na prvý pohľad mám pocit, že tu nikto nežije, pretože v uliciach nevidím nikoho, večer však neveriacky pozerám na množstvo svetielok v oknách. Keďže sa tu necítim bezpečne a na „hlavnej konečnej“ trolejbusových liniek v Drveniji na mňa pokrikujú nejakí neznámi okolostojaci ľudia, fotografovanie vzdávam, takže v zbierke mi z prevádzky zostáva jediná snímka, o to vzácnejšia, že sa na nej nachádza jediný sólo Sanos S-115Tr, ev. č. 4101, v pozadí s vyhoreným 6-poschodovým obytným domom. Za zmienku nepochybne stojí aj informácia, že všetky trolejbusy musia mať ŠPZ ako bežné cestné vozidlo, pričom ŠPZ sú zvlášť vydávané OSN. Sieť trolejbusov sa nachádza v časti mesta južne od rieky Miljacky, takže sa vyberám do bezpečnejšej severnej „električkovej“ časti a chystám sa urobiť panoramatické fotky mesta, čo sa tiež nezaobišlo bez problémov (podrobnejšie info v #125). Od centra mesta som musel východným smerom vyjsť na kopec Vratnik, až som došiel k honosnému zámku, odkiaľ ma však vyhnal belgický vojak, aby som ich dočasné vojenské sídlo náhodou nezameral. Po odfotografovaní z iného miesta som sa vracal úzkymi uličkami späť do mesta a v jednej z nich som uvidel na hlinenom svahu zlatučké mačiatko, ktoré sa s pravou labkou škrabkalo za uškom. Pomaličky som sa k nemu približoval a mačiatko sa škrabkalo pomalšie až nakoniec znehybnelo, ale neušlo. Také som ho zvečnil na fotografii a tak po međugorskej cikáde a mostarskom psíkovi uzatváram „trilógiu makrosnímkov“ s názvom „Sarajevské mačiatko“. Pomaličky sa vzďalujem a mačiatko pokračuje v škrabkaní. Vraciam sa do mesta, robím snímky okoloidúcich električiek, nielen domácich, ale aj pôvodom z Košíc a Viedne. Keďže košické KT8D5 kúpila a darovala vláda ČR, na kabínach vodiča sa nachádzajú veľké mosadzné štítky s veľkými písmenami: „TÁTO ELEKTRIČKA JE DAR ČESKEJ REPUBLIKY OBYVATEĽOM BOSNY A HERCEGOVINY, JANUÁR roku 1997“ a pod ním je nalepená nálepka Ústavu zdravotnej starostlivosti pracovníkov v doprave s informáciou o dezinfekcii vozidla kvôli epidémii žltačky, čo som si všimol v každom vozidle MHD. V blízkosti zastávky Park fotografujem časť poškodenej koľajnice od ručného granátu a všímam si početné asfaltové záplaty po bombách. Slnko je znova nad obzorom a tak sa vyberám na stanicu zistiť si odchody spojov späť do Međugorja. Konečne si sadám, rozhliadam sa a rozmýšľam, kde asi budem spať túto noc. Okolo mňa práve prechádza nejaké pekné dievča, ktoré oslovujem s otázkou, či mi nevie poradiť nejaké ubytovanie. Ospravedlňuje sa, že musí odprevadiť svojho priateľa na autobus, ale že sa vráti. Na ochutnávku si dávam sarajevské pivo, ktoré ma príjemne osviežilo. Dievča sa vracia a predstaví sa mi ako Sabina. Zisťujem, že vie po česky, ale keď na ňu spustím po slovensky, nerozumie mi ani slovo. Sabina ušla pred zúrivou vojnou do Prahy, kde sa usadila a živí ako módna návrhárka a v Sarajeve je na návšteve matky. Prekvapivo ma odviedla k nej na Alipašinej ulici v blízkosti centrálneho uzla Skenderija a predstavila ma ako priateľa zo Slovenska. Sabinina matka pôsobí veľmi láskavo, i keď v očiach jej vidím bôľ prežitej vojny. Aj keď nerada, niečo mi o nej porozprávala, i to, že sme v dome, na ktorý počas vojny spadlo 7 bômb, o čom svedčili všadeprítomné trhliny v múroch. Upozornila ma, že voda momentálne netečie (aj to len studená voda a len pár hodín 2x do týždňa), ale že môžem použiť vodu z veľkého hliníkového lavóra, v ktorom si robí zásobu. Plyn funguje takisto len sporadicky, nehovoriac o elektrickej energie, ktorej výpadky sú na dennom poriadku. Po očiste si líham na veľkú a mäkučkú posteľ, v rýchlosti si triedim zážitky z celého dňa, ktoré ako keby som prežil za niekoľko týždňov a okamžite usínam...

SATRA II je vlastne reko K2 s kotasím čelom a SATRA III má byť K3N s vloženým NP článkom, takisto s dizajnom od Kotasa. V Sarajeve je podľa info zatiaľ len jediná prototypová SATRA II (ev.č. 500, ex Brno), ktorá sa osvedčila.

Na stránkach Parsu je len niečo málo o SATRA II:
http://www.parsnova.cz/cz/reference_tramvaje_k2sarajevo.asp

Inak perfektná a premakaná stránka DP Sarajevo (JKP GRAS) je tu:
http://www.gras.co.ba/

Na stránkach DP sa píše o plánovanom zakúpení dvoch NP električiek pre rok 2001 (zrejme staršie údaje), pôjde zrejme práve o spomínané K3N.

Len ťa doplním, že K2 rekuje Sarajevo v Parse podobá sa to na K2S, ale má to názov SATRA II. a III. či tak nejak. Viac info na ich webe.

6. časť- PRIJATELJI POMAŽU /Priatelia pomáhajú/
V sarajevskej „100-ročnici“ som našiel aj zaujímavý dokument „Register darov za obdobie rokov 1992-1997“, ktorý nepochybne stojí za uverejnenie:

-anglická agentúra ODA darovala v r. 1994-5 ND na obnovu električiek, tratí a trol. vedenia cca 700.000 DEM
-EÚ od r. 1996 venovala na obnovu električkovej dopravy 1.100.000 DEM
-EÚ - dodávka 21 autobusov KAROSA a 12 midibusov IVECO za 5.700.000 DEM
-EÚ - dodávka ND na obnovu celej MHD 950.000 DEM
-EÚ - dodávka 360 ton nafty za 380.000 DEM
-EÚ - financovanie výroby 2 trolejbusov ŠEAL 100 za 230.000 DEM
-EÚ - dodávka trolejového vedenia trolejbusov za 2.050.000 DEM
-EÚ - spolu: 10.410.000 DEM
-svetová banka venovala z fondu verejných prác na obnovu električkovej trate 75.000 DEM
-riadenie obnovy, obnova 10 menej poškodených trolejbusov v r. 1995-6 za 270.000 DEM
-Závod pre výstavbu mesta Sarajeva z fondu Saudskej Arábie v r. 1996 čerpal 65.000 DEM
-ČKD Tatra Praha v r. 1996 darovala DP 2 električky K2 po GO (ev. č. 291 a 292)
-vláda ČR – darovanie 2 električiek KT8D5 dodaných v r. 1998 (ev. č. 301 a 302)
-vláda ČR – darovanie 2 ks nových NP trolejbusov 21Tr
-akcia „Jedan krug za Sarajevo“ – na riadenie obnovy a rekonštrukcie čerpanie 175.000 DEM
-v rámci akcie „Jedan krug za Sarajevo“ bolo do 30.5.1995 vyzbieraných spolu 547.000 DEM
-Magistrát mesta Viedeň – darovanie 22 ks ojazdených autobusov na CNG, vrátane ND
-Magistrát mesta Viedeň – dodávka kompletnej čerpacej stanice CNG
-Magistrát mesta Viedeň – darovanie 13 električkových súprav C1+c1, vrátane ND
-mestá Barcelona a Sabatel v r. 1996 darovali 20 ojazdených autobusov PEGASO
-mesto Ankara darovalo 10 ojazdených autobusov Mercedes-Benz
-slovinské DP v r. 1995-6 darovali 3 ojazdené kĺbové autobusy MAN
-nórska organizácia „Stavbári sveta“ v r. 1995 darovala 10 ojazdených autobusov Mercedes-Benz
-firma GRAVEX a OTOYOL z Turecka v r. 1996 darovali jeden minibus Otoyol M23
-Senát mesta Berlín v r. 1996 daroval 15 ojazdených kĺbových autobusov Ikarus 280 (r.v. 1988-9)
-firma RATP Paris darovala jeden ojazdený autobus Renault
-vláda Japonska – zakúpenie a dodanie 49 ks nových sólo a kĺbových autobusov MAN v sume 8.000.000 USD