31. mája 2014 uplynuli štyri desaťročia od ukončenia premávky drevených dvojnápravových električiek v Bratislave.
Dvojnápravové električky začínali v roku 1895 písať históriu električkovej dopravy v Bratislave. Drevená oplechovaná karoséria týchto električiek bola postavená na oceľovom ráme. Na oboch koncoch motorových vozňov boli pracoviská vodiča s ručným ovládacím kontrolérom, vozidlá boli teda obojsmerné, vďaka čomu nebolo potrebné na koncoch tratí budovať obratiská, tzv. slučky. Takáto konštrukcia električiek sa používala až do začiatku 50-tych rokov 20. storočia, kedy sa vo vtedajšom Československu začali vyrábať prvé štvornápravové jednosmerné električky typov Tatra T1 a T2.
Posledné dvojnápravové električky
Posledná väčšia dodávka nových dvojnápravových električiek bola v Bratislave do premávky zaradená v rokoch 1950 - 1953. Išlo o 25 motorových vozňov Tatra Studénka a Tatra 6MT. Na zvýšenie prepravnej kapacity sa k motorovým vozňom pripájali aj dvojnápravové vlečné vozne Simmering, ktoré sa v dielňach bratislavského dopravného podniku vyrábali až do roku 1958 a nazvané boli podľa rakúskeho výrobcu prvej série týchto vlečných vozňov.
Pretože sériová výroba nových štvornápravových električiek pre metrový rozchod koľajníc používaný v Bratislave bola v prvej polovici 50-tych rokov ešte v nedohľadne a potreba električiek sa stále zvyšovala, v dielňach bratislavského dopravného podniku sa ešte v rokoch 1954 - 1958 skonštruovalo niekoľko motorových dvojnápravových električiek, postavených prevažne na rámoch starších vyradených vozňov. Ako posledný bol skonštruovaný nový dvojnápravový vozeň #38, ktorý bol ako jediný postavený už len ako jednosmerný a súčasne to bola posledná dvojnápravová električka vyrobená v Československu.
Vzrast dopravy a používanie vlečných vozňov si vyžiadalo postupné budovanie slučiek na koncoch jednotlivých tratí. Okrem rýchlejšieho otáčania vozňov tak odpadlo aj zložité posunovanie vozňov na konečných. Vďaka tomu postupne strácali obojsmerné motorové vozne význam a preto boli tieto električky upravené na jednosmerné, čo spočívalo v odstránení jedného stanovišťa vodiča a používanie dverí len na jednej strane vozňov.
Nástup nových električiek
Prvá štvornápravová električka sa v Bratislave objavila v roku 1957, išlo o prototyp električky Tatra T2 na metrový rozchod. Prvé sériové vozidlá začali prichádzať do Bratislavy až koncom roka 1959.
V priebehu 60-tych rokov postupne nové moderné štvornápravové električky T2 a T3 vytláčali z ulíc staré dvojnápravové vozne. Výhodou starých električiek s vlečnými vozňami však bola veľká prepravná kapacita. Pokusy o prevádzkovanie súprav štvornápravových električiek T2 v priebehu 60-tych rokov nedopadli dobre, najmä kvôli nedostatočnému výkonu napájacích meniarní, a tak tieto električky jazdili len samostatne. Kapacitne sa starým súpravám vyrovnali až kĺbové električky K2, ktoré sa do Bratislavy dodávali od roku 1969.
Ako spomína vo svojej Kronike bratislavskej MHD kronikár František Egri, v roku 1974 dostal dopravný podnik dodávku 25 kĺbových električiek, ktoré mali slúžiť najmä na rozšírenie dopravy po novej trati do Karlovej Vsi. Výstavba tejto trate však meškala, dokončená bola až v roku 1975 a tak nové električky nemali adekvátne využitie. V tom čase mal dopravný podnik v evidenčnom stave 24 motorových dvojnápravových električiek a 25 vlečných vozňov. Súčasne však riešil aj otázku nedostatku sprievodcov. V sólo vozidlách bolo riešením tejto otázky zavedenie samoobslužného predaja lístkov, v starých súpravách však bol vo vlečných vozňoch sprievodca nevyhnutný z dôvodu zabezpečenia bezpečného nástupu a výstupu cestujúcich. Problémom pri dvojnápravových električkách bola aj ich nižšia premávková rýchlosť, čo pri zmiešanej prevádzke na tratiach neumožňovalo naplno využiť vlastnosti nových električiek. Čoraz náročnejšie bolo aj udržiavanie týchto električiek v premávke, pretože ich výroba bola dávno zastavená a začínal sa prejavovať nedostatok náhradných dielov na tieto vozne.
Ukončenie premávky dvojnápravových vozňov
Z uvedených dôvodov sa dopravný podnik rozhodol zastaviť k 31. máju 1974 premávku starých dvojnápravových električiek. Najstaršia z týchto električiek mala v tom čase 36 rokov, najmladšie iba 16 rokov. Väčšina týchto električiek bola po vyradení zlikvidovaná, niektoré ešte krátky čas slúžili ako pracovné vozne. Niekoľko vozňov bolo odovzdaných aj do Technického múzea v Brne, kde sa však opravy dočkal len vlečný vozeň SGP #101. Ostatné tam boli zošrotované, alebo len chátrali.
V Bratislave ostal ako historický zachovaný len päťokenný vozeň vlastnej stavby #44, na ráme ktorého bola v roku 1998 dokončená replika staršieho vozňa Ganz #104. Z Brna sa do Bratislavy postupne vrátili vozne #38, #31 a #18, ktoré šikovné ruky majstrov z bratislavských ústredných dielní zrekonštruovali a dnes dôstojne reprezentujú históriu bratislavských električiek v rámci príležitostných nostalgických jázd. Na zachovanom podvozku bola v ústredných dielňach postavená aj replika vlečného vozňa Simmering #135. V súčasnosti sa dopravný podnik usiluje aj o vrátenie poslednej električky z Brna - "dvojstováku" Studénka #203. Napriek snahám o záchranu sa nepodarilo zachrániť zástupcu dvojnápravových električiek 6MT, ktoré s vlekmi Simmering tvorili typické bratislavské súpravy električiek.
Pre zaujímavosť môžeme spomenúť, že dvojnápravové električky dojazdili v Košiciach v roku 1968, v roku 1973 dojazdili v Brne a Liberci, v máji 1974 sa so starými električkami rozlúčila aj Praha a v Ostrave jazdili dvojnápravové električky až do roku 1986.
