Ťažké časy košických električiek po páde monarchie

Komplikované začleňovanie Košíc do novej republiky prinieslo ťažké časy aj na pouličnú železnicu.

Dňa 28. októbra 1918 vznikla Československá republika, slovenské politické špičky sa k tomuto aktu prihlásili o dva dni neskôr. Vyhlásenie samostatného štátu však malo do značnej miery formálny charakter, nakoľko centrálna vláda v Prahe nemala kontrolu nad mnohými časťami krajiny, ktorá v konečnom dôsledku nemala stanovené nijaké hranice. Aj preto žili Košice po 28. októbri ďalej svojim dovtedajším životom v postupne sa rozpadávajúcej rakúsko-uhorskej monarchii.

Československé vojská za pomoci francúzskych a talianskych légií vstúpili do Košíc až 29. decembra 1918. Prevzatie mesta pod československú správu sa udialo bez závažnejších incidentov, mesto bolo dočasne pod „vojenskou diktatúrou“ najprv talianskych a neskôr francúzskych generálov. Za mešťanostu bol dosadený Slovák Vladimír Mutňanský, za župana Ján Sekáč.

Československá správa prevzala mesto, ktoré v závere roka 1918 trpelo nedostatočným zásobovaním surovinami. Električková doprava bola na jeseň 1918 postupne obmedzovaná a v obmedzenom režime fungovala aj po začlenení mesta do novej republiky.

Nepokoje na uliciach ochromili hromadnú dopravu

Časť miestneho maďarského obyvateľstva sa odmietala zmieriť s pričlenením mesta k Československu. Mnohí bojkotovali činnosť československých úradov, vyvolávali nepokoje či demonštrácie. Opakovane sa stávali prípady, že sprievodkyne v električke odmietali obsluhovať cestujúcich, ktorí si žiadali lístok v slovenčine alebo češtine.

14. februára 1919 sa uskutočnil všeobecný štrajk proti Československej republike. Nefungovala pošta, školy, železnice, obchody, mestská elektráreň. Mesto bolo niekoľko hodín bez svetla a vody. Električky z dôvodu paralyzovania činnosti v elektrárni nepremávali. Po piatich dňoch sa podarilo štrajk za pomoci vojska potlačiť a vojsko prevzalo dohľad nad fungovaním viacerých podnikov.

3. až 9. marca prebiehalo kolkovanie rakúsko-uhorských bankoviek a bola zavedená československá koruna v pomere 1:1. Cestovné v električkách sa teda začalo platiť novou menou, výška cestovného ale zostala nezmenená.

15. marca, v deň maďarského štátneho sviatku, sa uskutočnila ďalšia demonštrácia. Tentokrát protestovalo asi 1500 Košičanov, miestom protestu bol parčík pri súsoší maďarského honvéda (domobrancu) južne od Kostola svätého Michala. O dva dni neskôr v ranných hodinách došlo zo strany československej vojenskej posádky k odvetnému činu. Vojaci súsošie zhodili z podstavca a jednej z postáv odťali hlavu.

Tento čin sa stretol s obrovskou nevôľou obyvateľstva. V priebehu dopoludnia sa strhli potýčky s vojskom, ktoré vyvrcholili streľbou. Dve osoby boli zabité, jeden vojak českej národnosti bol ťažko zranený.

18. marca 1919 sa konal pohreb obetí incidentu – počas tohto dňa bola väčšina obchodov v mesta zatvorená, nepremávala ani električka. Streľbu do zhromaždenia odsúdili aj predstavitelia československej správy, v meste bolo ihneď vyhlásené stanné právo.

Električky pod zástavou „celosvetovej revolúcie“

6. júna 1919 boli Košice obsadené maďarskou Červenou armádou a fakticky začlenené do Maďarskej republiky rád. 

Činnosť československých úradov bola zastavená, situácia v meste dospela do značného chaosu. Električková doprava fungovala v obmedzenom režime, respektíve v určitých dňoch pravdepodobne vôbec.

Hoci už 12. júna bola stanovená definitívna demarkačná línia medzi ČSR a Maďarskom, ktorá Košice ponechávala na teritóriu ČSR, maďarské jednotky sa z mesta podarilo vytlačiť až 5. júla 1919. Ustupujúca Červená armáda však stihla ulúpiť veľké množstvo okolkovaných rakúsko-uhorských bankoviek, ktoré okupačná správa Maďarskej republiky rád ľuďom vymenila za bezcenné papiere.

Pokus o konsolidáciu priniesol zdražovanie

Napätá situácia pokračovala ďalej aj po vyhnaní maďarských vojsk z mesta. Vyskytovali sa výrazné problémy so zásobovaním, nedostatok uhlia spôsoboval výpadky v mestskej elektrárni, ktorá zásobovala aj pouličnú dráhu.

Medzitým došlo k vytvoreniu spoločnosti Košické elektrické pouličné dráhy, úč. spol., ktorá sa stala pokračovateľom spoločnosti KVKV. V Košiciach ako bilingválnom meste sa však používali paralelne oba názvy.

Po rozvrate a zániku Pesti Magyar Kereskedelmi Bank získala akcie spoločnosti viedenská firma Vereinigte Elektrische Gesselschaft, ktorá sa stala novým majiteľom i prevádzkovateľom košických električiek.

6. októbra 1919 boli v Košiciach premenované ulice a námestia pripomínajúce časy bývalej monarchie a rod Habsburgovcov. Popri tom sa začali používať slovenské ekvivalenty ostatných názvov, ktoré boli dovtedy oficiálne len v maďarčine. Nové názvoslovie sa premietlo aj do názvov niektorých zastávok električiek:

 * – používal sa aj názov Hadtestparacsnokság, resp. v slovenčine Divízia, neskôr aj Múzeum

V novembri došlo k zvýšeniu cien cestovných lístkov. KEPD si od tohto kroku sľubovali vykrytie strát, ktoré podnik utrpel v rokoch 1918 a 1919. Kým v októbri 1919 stál lístok na krátky úsek 15 halierov (v čase vojny dokonca len 12 halierov), po zdražení bola jeho cena 32 halierov, čo predstavovalo 113–percentný nárast. Príjmy z cestovného však aj naďalej klesali.

Košická tlač v tejto súvislosti písala doslova o „horibilnom zdražení“, ktoré mnoho ľudí prinútilo uprednostniť peší presun pred jazdou električkou.

Po radikálnom zvýšení cien cestovného v novembri 1919 došlo v januári 1920 k zvýšeniu cien aj v nákladnej doprave. Dovtedy sa za jeden pripojený vagón k motorovému vozňu platilo 20 korún, po novom to bolo až 40 korún.

Kríza a štrajky pokračujú...

2. a 3. februára 1920 bola električková doprava v meste úplne zastavená. Dôvodom bol kritický nedostatok uhlia. 3. februára popoludní do Košíc dorazilo niekoľko vagónov uhlia, na čo KEPD promptne zareagovali a od nasledujúceho dňa opätovne spustili premávku.

Kríza električkovej dopravy vyvrcholila v lete 1920. V polovici júna došlo k vyše 150–percentnému nárastu cien cestovného. Lístok na krátky úsek v rámci mesta stál po novom už 1 korunu a lístok na dlhšiu trasu do okrajových častí 1 korunu a 50 halierov.

13. júla 1920 zorganizovali zamestnanci pouličnej dráhy výstražný štrajk, do ktorého bol zainteresovaný aj poslanec Heřman Tausik, poslanec Národného zhromaždenia za Československú sociálne demokratickú stranu robotnícku (neskôr KSČ). Obnoviť chod električky sa podarilo ešte v ten istý deň, zhruba okolo 17. hodiny.

Aj v tejto krízovej situácii riaditeľstvo pouličnej dráhy ponúkalo mimoriadne jazdy električkou na objednávku. Napríklad 26. júna 1920 bola pre účastníkov zhromaždenia Spolku košických obchodníkov okolo 21. hodiny vypravená objednávka na trase stanica – Hlavná ulica – divadlo – divízia.

Naopak, pristavovanie vozňov, ktoré rozvážali obecenstvo vtedajšieho Národného divadla na Hlavnej ulici po posledných večerných predstaveniach smerom ku Komenského ústavu a cintorínu, bolo z úsporných dôvodov zrušené. Návštevníci divadla pochádzajúci napríklad z Barce tak museli ísť domov 6 kilometrov pešo – cez južné predmestie, ktoré bolo bez chodníkov, často s rozbahnenými cestami a slabým, respektíve skoro žiadnym osvetlením.

9. októbra 1920 sa uskutočnilo rokovanie zamestnancov KEPD s riaditeľom Samuelom Adorjánom. Rokovaniu predsedal hlavný policajný kapitán Juhász a robotníci na ňom vzniesli požiadavku na 50– až 100–percentné navýšenie miezd. Okrem toho sa požadovala dvojnásobná mzda vo sviatočné dni (oproti bežnému dňu) a prídel nového pracovného ošatenia. Podľa tlačovej správy bol v tom čase mesačný tabuľkový plat prehadzovača výhybiek 1400 korún, zámočník zarobil u pouličnej dráhy mesačne 2500 korún. Riaditeľstvo podniku vzhľadom na celkovú finančnú situáciu nebolo schopné vznesené požiadavky splniť. Keďže kolektívne štrajky boli značne obmedzené, zamestnanci sa vedeniu podniku vyhrážali hromadnými výpoveďami.

Do konca roku 1920 sa v Košiciach uskutočnilo niekoľko ďalších štrajkových akcií a nepokojov, ktoré vyústili do opätovného zavedenia stanného práva v celom košickom okrese. Už o necelé dva mesiace, dňa 24. februára 1921, sa v celých Košiciach uskutočnil 15–minútový štrajk zo solidarity ku pozostalým obetí streľby žandárov do demonštrantov v Krompachoch. Električková doprava medzi 15:00 a 15:15 nefungovala.

Zápas zamestnancov KEPD o zlepšenie platových podmienok a sociálneho zabezpečenia pokračoval aj počas celého roku 1921. Keďže riaditeľstvo podniku odmietalo ich požiadavky splniť, zamestnanci uskutočnili dňa 17. októbra 1921 celodenný ostrý štrajk. V tento deň nevyšla z vozovne jediná električka.

V polovici decembra sa objavujú sťažnosti na skutočnosť, že spoločnosť KEPD, respektíve jej právny predchodca KVKV, mala podľa pôvodného dohovoru využívať elektrický prúd z mestskej elektrárne za desatiny bežnej ceny len po dobu troch rokov od spustenia prevádzky električky (teda do roku 1917). Následne si spoločnosť mala zabezpečovať prúd vo vlastnej réžii.

Tento záväzok naplnený nebol a ešte aj v roku 1921 poskytovali Košice KEPD elektrinu za zvýhodnené ceny, čo malo negatívne dopady na mestský rozpočet. Mesto však na zvýšenie cien na komerčnú úroveň netlačilo – takéto zvýšenie by bolo v tom čase pre KEPD likvidačné a vyústilo by do ďalšieho znižovania miezd, prepúšťania a radikálneho obmedzovania dopravy.

Nasledujúce roky

Hoci sa politická situácia v dvadsiatych rokoch postupne stabilizovala, sociálne a platové problémy pretrvávali. Ekonomiky nového štátu zasiahlo niekoľko menších a väčších kríz, ktoré náležite doľahli aj na KEPD. Podnik postupne upadal a postupne už nedokázal existovať bez subvencií zo strany mesta. Do infraštruktúry sa zásadnejšie neinvestovalo, vozne chodili v riedkych intervaloch a v špičkách častokrát preplnené. Neutešená situácia podniku vyeskalovala v roku 1936, keď električkovú dopravu v hodine dvanástej zachránilo mesto odkúpením.