Najkrutejšie košické zimy z pohľadu hromadnej dopravy.
Do histórie košickej hromadnej dopravy sa zapísalo hneď niekoľko tuhých a na sneh bohatých zím, ktoré výrazne ovplyvnili jej chod. Takými boli napríklad zimy 1919/1920, 1921/1922, či pamätná „zima storočia“ 1928/1929. V týchto rokoch však bola v Košiciach prítomná len jediná trakcia – električková, ktorej nútené zastavenie vzhľadom na intenzitu dopravy neznamenalo úplné paralyzovanie mesta. To priniesla až zima 1986/1987, ktorá sa zvykne nazývať aj poslednou „poriadnou“ zimou storočia.
Nedostatok uhlia vystavil električke stopku na dva dni
Hektický rok 1919, ktorý definitívne spečatil pád monarchie, zároveň priniesol aj zdražovanie, štrajky, niekoľko ozbrojených incidentov, či krátku okupáciu mesta maďarskou Červenou armádou. Veľká nestabilita pomerov bola zvýraznená pravidelnými výpadkami dodávok surovín, najmä uhlia.
Situácia sa nezlepšovala ani začiatkom roku 1920. Pretrvávajúci nedostatok uhlia spôsoboval problémy všetkým mestským podnikom, teda v konečnom dôsledku aj KEPD. Pouličné dráhy mali navyše aj ďalší problém – rapídny pokles tržieb spôsobený jednak všeobecne zlou finančnou situáciou obyvateľstva i celého mesta a takisto aj zníženým dopytom po električke v dôsledku výrazného zvýšenia sadzieb cestovného.
Na prelome januára a februára nastalo v Košiciach veľmi chladné počasie s vetrom a snežením. Výrazne zvýšený dopyt po úzkoprofilovom uhlí spôsobil koncom januára jeho kritický nedostatok. Dodávky suroviny meškali a mesto bolo postupne donútené obmedzovať dodávky elektrickej energie. Situácia vyeskalovala 1. februára, keď predstavitelia Mestských verejných podnikov oznámili akcionárom KEPD, že počnúc pondelkom 2. februára prestane mestská elektráreň dodávať energiu do napájacej siete električiek, a to až do odvolania. V pondelok teda z vozovne nevyšla ani jediná električka, výpadok prevádzky sa zopakoval aj nasledujúci deň.
3. februára popoludní dorazil do Košíc nákladný vlak s dlho očakávaným uhlím. Zásielka okamžite putovala do mestskej elektrárne, ktorá obnovila plnú prevádzku. V stredu 4. februára bola obnovená aj električková doprava.
Zima storočia odrezala severnú časť mesta od sveta
Február roku 1929 je považovaný za najchladnejší mesiac v novodobej histórii meteorologických pozorovaní. Krutá zima vtedy panovala vo veľkej časti Európy – na Slovensku teploty klesali až ku –41 °C, v českých krajoch dokonca až na –42 °C.
Košickú kotlinu takéto extrémy obišli, no teploty aj napriek tomu po viaceré dni padali hlboko pod –20 °C. Meteorologická stanica na starom letisku zaznamenala priemernú mesačnú teplotu len –9,3 °C.
Kruté mrazy spôsobili začiatkom mesiaca výrazné komplikácie v električkovej doprave. Problémy spôsobovali najmä zamrznuté výhybky, vyskytovali sa aj výpadky zásobovania mestskej elektrárne uhlím. Situáciu v meste komplikovalo aj rozlievanie a následné zamŕzanie vody z prasknutých potrubí.
V druhej polovici mesiaca sa síce mrazy o čosi zmiernili, no pridalo sa výdatné sneženie kombinované s povestným košickým severákom. Koncom mesiaca dosahovala výška snehu v meste približne 75 centimetrov, záveje však mali výšku aj vyše poldruha metra. Presne do takej výšky bol zaviaty aj most ponad Mlynský náhon smerom na Masarykovu ulicu. Záveje boli podľa dobovej tlače tak vysoké, že ani nebolo možné rozpoznať zábradlie na moste. Nákladná doprava zo stanice cez Wilsonovu a Masarykovu okružnú teda musela byť na niekoľko dní zastavená.
Metrové záveje na Komenského ulici znemožňovali akúkoľvek dopravu ku Komenského ústavu (dnes Univerzita veterinárneho lekárstva a farmácie), pri ktorom zostalo zaviatych niekoľko automobilov. 2. marca sa v zafúkanej výhybke pri dôstojníckych domoch na Komenského ulici vykoľajila električka #3. V celej republike boli vyhlásené mimoriadne snehové prázdniny, prímestská autobusová doprava bola kompletne paralyzovaná, vlakovú dopravu sa darilo udržiavať v minimálnej prevádzke vďaka veľkému úsiliu armády.
Prasknutý ventil na vodojeme paralyzoval električkovú dopravu
Hoci sa v dávnejšej minulosti vyskytli viaceré kruté zimy, žiadna z nich neparalyzovala život v Košiciach tak extrémne, ako zima v polovici januára 1987.
V priebehu víkendu 10. a 11. januára zasiahlo strednú Európu výdatné sneženie kombinované so silným vetrom, ktorého nárazy presahovali rýchlosť 20 metrov za sekundu. V meste nasnežilo okolo 60 centimetrov snehu, záveje mali najmä na otvorených priestranstvách aj dva metre. Hoci do ulíc mesta vyšli všetky údržbové mechanizmy Technických služieb mesta Košíc (TSMK), povolaná bola aj snehová fréza, no ani tie nedokázali silnému živlu vzdorovať. Mestská doprava síce premávala, no s mnohými výpadkami a veľkými meškaniami.
Situácia sa začala ešte viac priostrovať v pondelok 12. januára. V priebehu dňa síce postupne zrážky ustupovali, no zároveň začal prúdiť extrémne studený arktický vzduch a teplota po celý deň prudko klesala. Denník Večer v ten deň napísal: „Dopravný podnik má i dnes veľké starosti s električkami. Nevypravili deväť služieb, ktoré ešte neopravili po včerajších poruchách. Sneh spomaľuje dopravu a úseky od ZŤS (VSS – pozn. autorov) do Barce a pri Bajkale (Važecká – pozn. autorov) sú úplne nezjazdné pre električky. Autobusy mali problémy už s výjazdom z garáží. Na Sečovskej ceste spriečené vozidlo blokuje celú dopravu. Neustále sa vyskytujú výpadky spôsobené zapadnutím autobusov“.
Komplikovaná dopravná situácia mala za následok nielen výpadky mnohých spojov na exponované sídliská KVP a Furča, ale aj problémy so zásobovaním predajní potravín. Električkovú dopravu sa darilo udržiavať aspoň v minimálnej prevádzke vďaka mimoriadnym zmenám a nasadeniu oboch „čertov“ na odpratávanie snehu z tratí. Aj napriek úsiliu sa DPMK nevyhol viacerým poruchám – zamŕzali výhybky, došlo k výpadkom v meniarňach a k viacerým skratom v trakčných motoroch električiek.
Po odprataní snehu z letiska bola do mesta povolaná snehová fréza, ktorá zo strategických dôvodov čistila prioritne štátnu cestu I/50 do VSŽ a potom bola nasadená na vnútromestské komunikácie.
Predseda mestského štábu zimnej údržby a námestník primátora Igor Reiprich pre Večerník uviedol: „Napriek tomu, že práca všetkých mechanizmov bola prísne kontrolovaná, zjazdnosť ciest sa podarilo úplne obnoviť včera ráno o 5. hodine (v utorok 13. januára – pozn. autorov). Najväčšie problémy boli s príjazdom do Lorinčíka, Nižnej Hutky, Krásnej nad Hornádom, s vedľajšími komunikáciami na sídliskách Dargovských hrdinov, KVP, v Pereši, Poľove, atď. Ukázalo sa, že na dvojmetrové záveje jedna fréza v meste nestačí“.
Hoci sa zdalo, že komplikácie spôsobené snehom a vetrom sa postupne darilo odstraňovať, úplný kolaps nastal v Košiciach až nasledujúci deň, v utorok 13. januára 1987. „Krátko po polnoci vznikla podľa predbežných informácií porucha na regulácii vo vodojeme VVaK (Východoslovenské vodárne a kanalizácie), čím pretiekla voda zo záchytného rigolu na Popradskej ulici a zaliala prístupové cesty do VSŽ a veľkú časť Nového mesta“, uviedol v utorok Večer.
Utorňajšie ráno sa stalo jedným z najchladnejších, ktoré bolo kedy v Košiciach zaznamenané – meteorologická stanica na letisku ráno pred východom slnka hlásila teplotu –25,9 °C.
Rozvoz zamestnancov do VSŽ na prvú (rannú) zmenu sa ešte podarilo zabezpečiť s 20-minútovým meškaním, a to nasadením desiatich súprav. Tie sa podarilo vypraviť aj vďaka mimoriadnej nočnej zmene v stredisku údržby DPMK. „Pracovníci DPMK počas mimoriadnej smeny vymenili v noci desať poškodených trakčných motorov električiek. Obnovili zjazdnosť všetkých koľajových tratí“, napísal Večer v utorok popoludní.
Návoz technicko-hospodárskych pracovníkov sa už však vykonať nepodarilo. Viacero električiek uviazlo kvôli rôznym poruchám na Triede SNP, čelo kolóny sa nachádzalo pri Novej nemocnici, kde ostala „visieť“ súprava dvoch „tétrojek“. Niekoľko ďalších električiek zastalo neďaleko Bardejovskej ulice, na výjazde z vozovne stáli ďalšie súpravy, ktoré boli v priebehu rána „utopené“ v takmer 30-centimetrovej vrstve ľadu.
Večerník situáciu počas rannej špičky komentoval len stroho: „Ráno bola temer všetka mestská hromadná doprava ochromená. Voda, ktorá vytekala z rigolu na Popradskej ulici, zaliala v úseku asi štyristo metrov električkovú trať, spôsobila zvlhnutie a zamrznutie brzdovej sústavy skoro všetkých vypravených súprav“.
Náhradnú autobusovú dopravu na Terase sa v obmedzenej miere podarilo zabezpečiť až po ôsmej hodine, po čiastočnom vyriešení problémov so zamrznutou naftou v nádržiach. Výpadky spojov v meste sa však plošne a uspokojivo nahradzovať nedarilo.
Krízové štáby sa v ranných hodinách prioritne zamerali na sanáciu havárie na vodojeme. Vyslobodzovanie zamrznutých električiek prišlo na rad až popoludní, keď bolo na Terasu povolané vojsko.
Nasledujúce ráno (streda, 14. január 1987) už doprava v meste fungovala v takmer bežnom režime. V meste už boli zjazdné všetky cestné komunikácie. Dopravnému podniku sa podarilo zabezpečiť dodávku nafty s bodom tuhnutia pri –30 °C a vyriešiť tak väčšinu problémov v autobusovej doprave. Električková doprava ešte fungovala obmedzene – viacero vozidiel bolo odstavených po poruchách z predošlých dvoch dní, v priebehu dňa sa čistila a sprejazdňovala koľajová križovatka pri športovej hale.
Pamätáte si kalamitu z roku 1987 alebo ju máte zachytenú na fotografiách?
Informácie o situácii počas kalamity v januári 1987 sme spracovali na základe spomienok niekoľkých pamätníkov a článkov z denníkov Večer a Východoslovenské noviny.
Ako to už býva, spomienky časom vyprchávajú a namiesto faktov a objektívneho zhodnotenia situácie sa do popredia môžu dostať osobné dojmy. Objektívny a korektný pohľad na vec nemusí podávať ani dobová tlač, ktorá mala v prípade kalamít tendenciu situáciu zľahčovať a vykresľovať v o čosi lepšom svetle.
Preto veľmi radi privítame aj vaše spomienky, ako aj prípadné opravy faktografie v článku, ktoré je možné písať do diskusie. Veľmi by sme sa potešili fotografickým záberom z týchto mrazivých dní, ktoré by zachytávali problémy v doprave alebo aspoň paralyzovaný život v meste. Za každý cenný príspevok vopred ďakujeme.
Použité pramene |
|
