Vozidlá › Električky › BMEŽ #151 - 153

Na podvozkoch vyradených električiek Ganz #11 až 15 prebehla v období rokov 1929 - 1930 podľa dokumentácie Ing. Engela z Bratislavskej mestskej elektrickej železnice stavba nových vozňov, ktoré boli celokovové, a tak získali prezývku "klietky", alebo "plecháče". Pôvodné plány počítali s výrobou dvoch súprav pozostávajúcich z motorového a vlečného vozňa pre novú trať do Karlovej Vsi, nakoniec však boli zhotovené tri motorové vozne #151 - 153 a jeden vlečný vozeň #161. Prvý pokus podniku o vlastnú stavbu električiek však nebol príliš úspešný pre nevhodne zvolenú konštrukciu.

Na opravenom podvozku pôvodného vozňa Ganz zhotovili z oceľových rebier novú vozňovú skriňu so strednými uzatvárateľnými vstupmi, ktorú zvonku obložili plechmi. Nápravy odpružili listovými perami. Okolo podvozku osadili pevný drevený rám ako ochranu proti prejdeniu ľudí. Bočnice v interiéri obložili dreveným obkladom, ktorý mal aspoň čiastočne tlmiť hluk spôsobovaný železnou konštrukciou skrine. Podlahu taktiež pokryli drevom. Pre cestujúcich osadili v interiéri pozdĺž bočníc (s výnimkou dverí a čelných stien) drevené lavice. Pre stojacich cestujúcich zhotovili v interiéri systém mosadzných prídržných tyčí.

Vetranie interiéru zabezpečili bočnými rámovými spúšťacími oknami a dvoma stropnými ventiláciami. Osvetlenie priestoru pre cestujúcich zabezpečili piatimi stropnými žiarovkovými svietidlami. Na oboch čelách umiestnili v podokennej časti reflektory a na streche osadili osvetlené linkové orientácie. Vozeň vybavili elektrickou a ručnou vretenovou brzdou. Na oboch čelách umiestnili pracovisko vodiča vybavené pôvodným kontrolérom Ganz s 9 jazdnými a 6 brzdovými stupňami, ručnou brzdou, ovládačom sypača piesku (piesok sypal na pravú koľajnicu) a šľapacím zvoncom. Prúd z trolejového vedenia dodával lýrový zberač s tzv. Fischerovou vložkou. Na streche osadili aj automatický prúdový vypínač Škoda a bleskoistku. Zásuvky pre elektrické spojenie s vlečným vozňom (napájanie solenoidovej brzdy a osvetlenia) umiestnili v dolnej časti čiel.

Pre nevhodnosť konštrukcie - úzky nástupný priestor (šírka dverí 800 mm) a absenciu manipulačných dverí pre vodiča - spôsobenú obmedzenými rozmermi pôvodných podvozkov, sa stali veľmi neobľúbenými. Problémy spôsoboval aj oceľový skelet vozidla v zime pre absentujúcu tepelnú izoláciu.

Električky mali ako prvé v Bratislave sivý náter s bielom strechou.

Po úprave na vlečniaky vybratím elektrickej výzbroje v rokoch 1942 - 1943 vozne natreli do červeno-krémovej kombinácie. Pre urýchlenie nástupu a výstupu cestujúcich boli na úkor okna neskôr dosadené na každej strane druhé dvere vedľa pôvodných.

Motorové vozne boli v prevádzke len krátky čas, neskôr boli pravdepodobne preradené na pracovné vozne. Prípadná prevádzka s vlečným vozňom #161 nie je doložená. V roku 1942 sa motorový vozeň #152 opäť objavoval v premávke, jazdil však len minimum výkonov prevažne na linke B. Od 27. apríla 1942 sa začal v knihe výkonov uvádzať aj vozeň #151, nie je však známe, či sa v premávke objavil viac ako jeden krát.

Ako prvý bol na vlečný vozeň upravený vozeň #153, ktorý od 30. apríla 1942 niesol číslo 122. Od 10. decembra 1942 sa do premávky zaradil vlečný vozeň #123, ktorý vznikol z motorového vozňa #151. V nasledujúcom roku bol na vlečný vozeň prerobený aj voz #152 a prečíslovaný na #124.

Uvedené vlečné vozne (spolu s vozňom BMEŽ #121, ex #161) dostali v roku 1949 po stavbe vlečných vozňov DOZÁB #121 - 125 nové čísla 141 až 144.

Všetky vozne vyradili v prvej polovici 1950-tych rokov.