Vozidlá › Trolejbusy › Tatra T 400

Trojnápravové trolejbusy z produkcie Tatry Kopřivnice (podvozok), Tatry Smíchov (karoséria a kompletizácia) a ČKD Praha (elektrická výzbroj) vyrobili v počte 195 kusov v rokoch 1948 - 1954. Do Bratislavy dodali vozidlá z tretej výrobnej série v rokoch 1953 a 1954. Išlo o jediné trojnápravové bezkĺbové vozidlo dodané pre trolejbusovú dopravu v Bratislave.

V roku 2017 bol dopravnému podniku darovaný vrak pražského trolejbusu #9368 z II. výrobnej série, ktorý by mal po rekonštrukcii slúžiť ako historické vozidlo DPB.

Tretiu výrobnú sériu trolejbusov Tatra T 400 postavili na osvedčenom podvozku s nosnou rúrou, výkyvnými polonápravami, kompaundnými motormi a karosériou z oceľových profilov uloženou na silentblokoch. Oproti prvej a druhej výrobnej sérii boli použité dva trakčné motory namiesto jedného. Elektrická výzbroj bola pomerne komplikovaná a umožňovala aj rekuperačné brzdenie. Okrem rekuperačnej brzdy mali trolejbusy ešte elektrickú brzdu odporovú, pneumatickú a parkovaciu. Prúd do vozidla privádzali tyčové zberače na streche s automatickými sťahovákmi.

Bočné steny aj strop pokrývali sololitové dosky. Do interiéru s pozdĺžnym usporiadaním sedadiel sa vstupovalo troma skladacími dverami s elektropneumatickým ovládaním. Vetranie interiéru zabezpečovali náporové vetráky na čelách a bočné polospúšťacie okná. Priestor pre cestujúcich vykuroval teplý vzduch od motorov, pracovisko vodiča a sprievodcu vykurovali elektrické odporové telesá. Osvetlenie interiéru bolo napájané priamo z trolejového vedenia. Vodič mal polovičnú kabínku, stanovište sprievodcu umiestnili pri zadných dverách. Vozidlá mali netradičný náter v červených a krémových farbách.

Trolejbusy Tatra T 400/III mali spočiatku výraznú poruchovosť z dôvodu nedokonalého zapínania. V rokoch 1955 - 1956 sa preto vykonala celková rekonštrukcia elektrickej výzbroje na základe zlepšovacieho návrhu Vincenta Janíka a kolektívu. Rekonštrukcia elektrickej výzbroje obsahovala:

• rekonštrukciu kábelového zariadenia 24V,
  
• rekonštrukciu kábelového zariadenia 600V,
  
• rekonštrukciu hlavného vačkového valca,
  
• rekonštrukciu stykačov,
  
• rekonštrukciu pedálov jazdy a brzdy,
  
• rekonštrukciu derivačného a rozjazdového odporu,
  
• rekonštrukciu nosníka derivačných stykačov,
  
• rekonštrukciu elektromagnetického držiaka stykača BI,
  
• konštrukciu signalizačného oznamovateľa porúch.
  

Ako prvé bolo prototypovo zrekonštruované vozidlo #100 v máji 1955. Pôvodný náter vozidiel bol pri rekonštrukcii elektrickej výzbroje v rokoch 1955 - 1956 zmenený podľa vzoru trolejbusov Škoda - celá podokenná časť dostala červenú farbu a okenná krémovú.

Zlepšovateľ Vincent Janík taktiež vyriešil otázku mazania unášača kardanovej rúry.

Do vozidiel bolo pravdepodobne v roku 1954 nainštalované nové úsporné kúrenie pre sprievodcu, za účelom zníženia chorobnosti personálu.

Počas prevádzky bola rekuperačná elektrická brzda zmenená na odporovú, pretože sa neosvedčila. Konštruktérom sa totiž nepodarilo vyriešiť otázku odporov pre elektrickú brzdu. Montovali sa do nej odpory pre rozjazd vozidla, ktoré sa však prehrievali a prepaľovali, čo spôsobovalo denne 4 až 5 veľkých porúch vozidiel.

Trolejbusy prvej série sa zaradili do premávky 28. apríla 1953. Druhá séria sa zaradila do premávky v priebehu januára 1954. Všetky trolejbusy boli pôvodne deponované vo vozovni na Hroboňovej ulici, neskôr boli presunuté do novovybudovanej vozovne na Trnávke. Spočiatku boli vypravované na všetky linky s výnimkou linky 13 na Kolibu.

V prvých rokoch prevádzku týchto trolejbusov ovplyvnila vysoká poruchovosť. Vyskytli sa aj prípady, kedy poruchy vyradili z prevádzky všetky Tatry T 400/III. Po úpravách sa ich spoľahlivosť zvýšila.

Ku koncu prevádzky boli v roku 1964 trolejbusy Tatra sústredené prevažne na linku 15 z Trnávky na Hlavnú stanicu, pretože vykazovali najvyššiu poruchovosť a linka 15 bola najmenej náročná. I tak však podnik konštatoval v roku 1965 neuspokojivú dopravu na tejto linke z dôvodu zlého technického stavu trolejbusov Tatra.

Tatry T 400 boli vyraďované postupne v rokoch 1964 - 1968. Žiadne z bratislavských vozidiel sa nezachovalo. Trolejbus #108 bol po vyradení v roku 1965 odpredaný Vysokej škole dopravnej v Žiline, kde bola po nejakom čase jeho karoséria zošrotovaná a elektrická výzbroj bola inštalovaná v bloku E na Hlinách ako názorná učebná pomôcka.